Komentár Arpáda Soltésza: Najužitočnejší počin Juraja Šeligu

Nemožno vyčítať Jurajovi Šeligovi, že nešiel dobrým príkladom, keď po deviatej večer, počas zákazu vychádzania, posedával v krčme. Neplánoval ísť žiadnym príkladom, naopak, veril, že ho pri tom nikto neuvidí a nikdy mu na to neprídu. Práve táto jeho viera je podstatou problému. Keby ostentatívne ignoroval pravidlá, s ktorými principiálne nesúhlasí, bol by aspoň za rebela, i keď celkom infantilného, a nie za pokryteckého trubiroha.

Zrelý človek, politik obzvlášť, nedodržiava pravidlá preto, lebo sa bojí trestu za ich porušenie. Robí to z princípu, lebo chápe, že bez pravidiel sa žiadna hra nedá hrať. S pravidlami môže byť športom aj box, bez nich sa mení na obyčajnú márovačku. Politik pravidlá vytvára, to je jeho prvoradá úloha. Preto ich dobrovoľne dodržiava. Teda, naozajstný politik. Ten sa riadi aj takými pravidlami, ktoré preňho v danom okamihu nie sú výhodné.

Exces Jura Šeligu, Juraja Drobu a Jany Žitňanskej nie je práve zločinný, no nemožno ho len tak celkom odpísať ani tým, že je iba detinský a trápny. Ak totiž nedokážu odolať ani pokušeniu posedieť si v klube cez zákaz vychádzania, čo teda nevyžaduje nijakú zvláštnu mravnú silu, ako im máme uveriť, že dokážu odolať skutočným pokušeniam politiky, obzvlášť tej slovenskej?

Ako však hovorí najodpornejšie zo všetkých klišé – všetko zlé je na niečo dobré. Svojím najväčším pochybením, na ktoré mu kedy prišli, Šeliga sám sebe otvoril priestor, aby urobil najužitočnejšiu vec svojej doterajšej kariéry: Keď sa vzdal postu podpredsedu národnej rady, o ďalší krôčik posunul našu zbedačenú politickú kultúru.

Stačí si spomenúť, za čo všetko vrcholoví papaláši vlády zmeny neodstúpili. Igor Matovič a Boris Kollár za plagiáty svojich diplomoviek. Boris Kollár po nehode, keď sa počas lockdownu vozil na služobnom aute so svojou známou, ktorá ani len nie je jednou z desiatich matiek jeho jedenástich detí. Boris Kollár po tom, čo ho po tej nehode navštevovali v nemocnici dámy v rokoch, hoci v tom čase mnohí umierali bez toho, aby sa mohli rozlúčiť so svojimi najbližšími. Odteraz ich môže strana Za ľudí kedykoľvek mlátiť po hlave Šeligom.

Šeliga pritom rozhodne neašpiroval na najdôveryhodnejšieho človeka v politike. Keď sa stal kľúčovou tvárou hnutia Za slušné Slovensko, ktoré sa profilovalo ako úzkostlivo apolitické, bol už bývalým poslaneckým asistentom Pavla Abrhána (KDH). Rozhodne nebol nepobozkanou, za ruku nechytenou politickou pannou, ktorej imidž si pestoval. Mal dobre viditeľné ambície a citeľne pokrytecký prístup.

Keď nečakane zastavil, či aspoň radikálne zabrzdil protestné hnutie, iba deň po stretnutí s Andrejom Kiskom, mohla to byť naozaj aj hlúpa zhoda okolností. Prezident republiky však už vtedy zvažoval, že by mohol založiť vlastnú politickú stranu, a predčasné voľby, na ktoré tlačili ľudia na námestiach, by mu na to nevytvorili priestor. Nech to už bolo akokoľvek, dobre to nevyzeralo. Keď sa potom stal Šeliga druhým človekom, ktorý do prezidentskej strany vstúpil, vyzeralo to už vyslovene škaredo. No aj keby bol skutočne uzavrel s Kiskom nejakú formu dohody, ešte by to nemusela byť nutne jeho diskvalifikácia.

Šeliga je to, čomu sa hovorí „homo politicus“. Nemusí v každom vzbudzovať sympatie, ale to vlastne nie je jeho džob. Hodnotová politika nie je súťažou krásy, ale ideí. Ani na štátničku takého formátu, ako je Angela Merkelová, nespomínajú všetci jej bývalí kamaráti v dobrom, nejeden z nich mal pocit, že mu podrazila nohy, keď to najmenej čakal. Politika ja aj taká. Pre mladé talenty sa začína politický zápas vnútrostraníckom súbojom.

Juraj Šeliga nepochybne má politický talent a dokonca vykazuje aj známky hodnotového ukotvenia. Teraz ukázal, že rozumie i pojmu osobnej zodpovednosti, čo je u nás úplná rarita. Dnes by ho bolo predčasné hodnotiť, no potenciál má solídny. Či z neho vyrastie slovenský „Merkel“, alebo druhý Robert Fico, ukáže čas. Ak nejaký čas má. Ďalšiu aféru, aj keby detinskú a hlúpu, by už totiž nemusel politicky prežiť.