Komentár Arpáda Soltésza: Remišová sa už naučila byť handrou

Tých pár úlomkov kostí, ktoré sa vykydli zo skrine Márie Kolíkovej, by nevydalo ani na kompletnú stehennú kosť, nieto na celého kostlivca. U tých, čo žiadajú jej hlavu, to v porovnaní s ňou vyzerá ako podzemie kostola Všetkých svätých v Sedleci. Zároveň treba poznamenať, že keby mala na seba ministerka spravodlivosti extrémne etické nároky, do takejto situácie by sa nikdy neodstala. Konfliktom záujmov tohto druhu sa dá pomerne jednoducho predchádzať, napríklad zbavením sa obchodných podielov vo firmách s pochybnou históriou.

Nech je to už akokoľvek, ministerka Kolíková je zrejme najvýkonnejšou členkou Prvoaprílovej vlády, ktorá svojich kolegov, azda na jednu či dve výnimky, citeľne prevyšuje. Dalo by sa namietať, že to ešte nie je žiadnou kvalifikáciou, lebo je to ako povedať, že je niekto lepší človek, než Marian Kočner, či vplyvnejší filozof ako Ľuboš Blaha. Stále však platí, že keby bolo z tejto zostavy niekoho škoda, je to práve ona. Respektíve, že je jednou z dvoch, ktorých odchod by bol hodný zaznamenania.

Prečo útočí na Kolíkovú opozícia, je zrejmé. Niekdajší prevádzkovatelia mafiánskeho štátu, odkedy justíciu nekontrolujú, k nej majú vyhranene nevraživý vzťah, zľahka okorenený obavami z neistej budúcnosti. S Kolíkovou sa síce dá diskutovať o tom, že väzba je na Slovensku prinajmenšom nadužívaná, ak už nie dlhodobo zneužívaná, a to zďaleka nielen v prípade prominentov padlej moci, no nie je ochotná deformovať systém tak, aby sa automaticky zachovala beztrestnosť každého gaunera s ústavným mandátom.

Že na ministerku spravodlivosti útočí aj vedúci prvoaprílového premiéra, Igor Matovič, nie je nič prekvapujúce. Dokonca ani keď tým priamo podporuje politickú agendu Petra Pellegriniho a vlastne aj Roberta Fica. Existujú tri silné argumenty, pre ktoré by mal Igor Matovič bezpodmienečne a za akúkoľvek cenu trvať na Kolíkovej odvolaní: je to iracionálne, je to kontraproduktívne a je to nebotyčne stupídne. Jasná agenda majiteľa OĽaNO, s.r.o., to je on, toto je tvrdým jadrom jeho politiky.

Zaujímavejšou otázkou je, prečo sa nedokáže rázne postaviť za svoju jedinú použiteľnú kolegyňu vo vláde aspoň jej stranícka šéfka Veronika Remišová. Iste, je verejným tajomstvom, že v strane Za ľudí richtovali palácový prevrat a Remišovú plánovali nahradiť práve Kolíkovou. Dokonca aj cynické srdce komentátora dokáže porozumieť, že keď idete po krku a stoličke svojho šéfa, nemôžete sa čudovať, keď vás pri prvej vhodnej príležitosti ponechá napospas šakalom. Srdcom sa to pochopiť dá, rozumom nie. Toto je predsa politika, nie domček pre bábiky.

Z Remišovej hlavy to, samozrejme, nemusí vyzerať tak, že keď jej odstrelia Kolíkovú, nezostane jej v exekutíve nikto, po kom by zostávala nejaká voličsky atraktívna robota či téma. Ona sama sa nepochybne cíti úspešne i užitočne. Keby bola schopná sebareflexie, nemuseli by proti nej jej vlastní ľudia konšpirovať, odstúpila by sama. Lenže keď už samú seba takto chová v úcte, a je úplne jedno, či zaslúženej, nielen rozum, ale aj primitívny pud by velil, postaviť sa za svojich. Pretože politik, ktorý to neurobí, čisto z princípu, vyzerá ako handra. Hoci, ktovie, pri tom, koľkokrát už Matovič povytieral Remišovou koaličné podlahy (a azda aj pár ešte menej voňavých zákutí) jednoducho už mohla postavenie handry akceptovať a úplne sa s ním stotožniť.

Či má nejakú budúcnosť vo vláde Mária Kolíková, je v tomto okamihu nejasné. Isté je, že ani v strednodobom horizonte ju nemá strana Za ľudí. Napriek tomu, že do nej prekĺzlo aj niekoľko talentovaných, či aspoň notoricky čestných ľudí, zostala len prezidentským volebným vehiklom. Výťahom k moci, ktorí obsadili obvyklí oportunisti, ktorých hyperambície sú nepriamo úmerné ich schopnostiam. Síce sa ním vyviezli na najvyššie poschodia politiky, no teraz nedokážu trafiť do dverí kabíny, aby ich mohli reálne obsadiť. A je ich tam väčšina, ktorá napokon demokraticky rozhodne o osude celej strany.