Komentár Arpáda Soltésza: Alternatívnou formou plebiscitu je defenestrácia

Kolektívne múdro ľudu zovrelo a kypí zo sociálnych sietí: Zuzana Čaputová sa postavila na stranu vlády, preto zámerne zdržiava referendum o predčasných voľbách na ústavnom súde. Prezidentka republiky sa postavila na stranu mafie, keď rovno neodmietla referendum o predčasných voľbách. O kolektívnom múdre ľudu azda najviac vypovedá samotný fakt, že opakovane vložilo moc do rúk Roberta Fica, čo sa následne pokúšalo korigovať Igorom Matovičom. Úroveň nášho kolektívneho intelektu osciluje kdesi medzi Ľubošom Blahom a Romanou Tabák.

Referendum o predčasných voľbách by sa mohlo stať najväčším politickým úspechom Igora Matoviča. Významný podiel jeho politickej agendy, ak odhliadneme od bojových pokrikov, tvoril plán na zníženie referendového kvóra. Pri nevyhnutnej účasti nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov, je takmer nemožné dosiahnuť, aby bolo úspešné. Na Slovensku sme ho mali osemkrát, platné bolo jedno – o vstupe do Európskej únie, aj to prešlo s odretými ušami, o dve percentá nad hranicou kvóra.

Dnes je už vrcholne nepravdepodobné, že Igor Matovič sa posilňovania priamej demokracie dotkne čo i trojmetrovou tyčou. Jemu nemajú čo kafrať do rozhodovania ani jeho vlastní ľudia alebo odborníci, nieto ešte plebs. Napriek tomu je na dobrej ceste dosiahnuť, že aj na Slovensku môže prebehnúť platné referendum. A toto je naozaj trochu ako futbal: keď fandíte klubu Kaviareň Bratislava, ani veľmi neriešite, že víťazný gól si vpálil hráč Sedláka Trnava do vlastnej brány, vďačne mu zatlieskate. História si bude pamätať iba výsledok.

Tým, ako Igor Matovič cez Prvoaprílovú vládu svojho premiéra manažuje krajinu, môže dosiahnuť zdanlivo nemožné a dostať k referendovým urnám vyšší podiel voličov, než svojho času túžba patriť k slobodnému Západu. Lenže, ak zostaneme pri futbalovej analógii, treba počítať s tým, že urobí aj nemožné, aby rozhodca vlastný gól neuznal.

Keby hlava štátu vyhlásila referendum a bolo by platné, vláda i parlament by jeho ústavnosť celkom určite spochybnili. Keby im dali v Košiciach za pravdu, za celý zbytočný cirkus - vyhodené peniaze, ďalšiu frustráciu voličov, ktorí by sa ho zúčastnili i epidemiologické riziká spojené s ich pohybom pri urnách - by niesla zodpovednosť Zuzana Čaputová.

Neobstojí ani argument, že prezident Rudolf Schuster takéto referendum už dvakrát vyhlásil, v rokoch 2000 a 2004. Prípadný ústavný debakel riskoval sám za seba. Keďže ani jedno z nich nedosiahlo potrebné kvórum, ústavný súd ich nikdy neskúmal a jeho právny názor v tejto otázke jednoducho nepoznáme.

Iste, môžeme sa domnievať, že ak moc pochádza od ľudu, ktorý ju poslancom na štyri roky prepožičiava, v extrémnom prípade môže ľud zmeniť názor a opäť im ju odobrať. Práve päťdesiatpercentné kvórum by mohlo byť dostatočnou zárukou, že tak učiní len v nutnej obrane či krajnej núdzi, a nie z náhleho rozmaru. Na druhú stranu, volebná účasť na Slovensku ešte nikdy nepadla pod 50 percent, najnižšia bola v roku 2006 – 54,67 percenta. Naposledy sa ich zúčastnilo 66,78 percenta oprávnených voličov, je tu teda minimálne otvorená otázka proporcionality a môžeme sa domnievať, že by poslancom nemal odoberať mandát menší počet voličov, než aký im ho prepožičal.

Domnievať sa môžeme čokoľvek, to je naše posvätné právo. Väčší problém je, keď aj vcelku renomovaní právnici, či dokonca bývalí ústavní sudcovia, zabúdajú, že ústavu nemôže vykladať ani ústavodarca, ani oni. Môže to urobiť iba ústavný súd. Niežeby na ňu nemohli mať právny názor. Dokonca má ich právny názor významne väčšiu váhu, než kolektívna stupidita internetov. Akurát ten ich právny názor nie je pre nikoho záväzný, ani pre hlavu štátu, ani pre tetu Maru z Čertižného.

Keď sa bývalí ústavní sudcovia, ako Ján Drgonec alebo Eduard Bárány postavia na Ficovu a Pellegriniho barikádu, je to prosto len vec ich osobného hodnotového postoja a politického presvedčenia. Keď však rázne vytýkajú prezidentke, že ústavný súd neobišla a argumentujú pri tom praktickou skúsenosťou, zdravým rozumom, či dokonca Rudolfom Schusterom, trochu tým znevažujú inštitúciu, v ktorej pôsobili, aj vnášajú zrnko pochybností do jej minulého rozhodovania.

Keby stačil na výklad ústavy zdravý rozum, boli by nám títo páni vlastne nanič, všakže? A keby sa mala Zuzana Čaputová riadiť zvyklosťami, ktoré zakladal prezident Schuster, vodila by zahraničné návštevy na medzevský hámor kuť rýle, kde by s nimi slopala drienkovicu. Keby volič mal záujem o kontinuitu schusterovských zvyklostí, Zuzana Čaputová by skončila vo voľbách oveľa horšie a Štefan Harabin významne lepšie. Hlava štátu robí len to, na čo dostala mandát – stráži demokraciu pred politickou besnotou.

Keď ústavný súd povie, že otázka o skrátení povolebnej agónie je nielen legitímna, ale aj legálna, značne tým zvýši motiváciu voličov k účasti. Zvýši ich istotu, že budú vypočutí. Ak povie opak, referendum síce nebude, ale zároveň ani nevygeneruje státisíce zúrivých ľudí, ktorí prišli povedať svoje áno rovnako zbytočne, ako zbytočne ho denne vykrikujú do tmy slovenských internetov.

Lebo ak sme už teda pri tom zdravom rozume, ten medzi iným hovorí, že referendum je najcivilizovanejším a najmenej traumatizujúcim spôsobom odstránenia zákonodarného zboru, ktorý fatálne zlyhal. Alternatívnymi formami plebiscitu sú fakľové pochody s vidlami a kosami, alebo defenestrácie. To by sme tu naozaj nechceli.