Komentár Arpáda Soltésza: Vitajte v roku 1984

Keď to už aj Zuzana Čaputová, etalón slovenskej politickej kultúry, dáva na Procházku, obavy o osud ústavného zriadenia sú namieste. Ťažko povedať, prečo hlava štátu pocítila potrebu flagrantne klamať, keď mohla aj dôstojne mlčať a tváriť sa, že je len obeťou ústavnej zhovädilosti, ktorej sa v sídle SIS zúčastnila. Jej vyhlásenie, že keby tam politici s prokurátormi a policajtmi riešili živé prípady, zdvihla by sa a odišla, bolo azda len reflexným pomenovaním toho, čo urobiť mala. Možno klamala v záchvate paniky, keď zistila, že celá záležitosť praskla, ako v panike klamal Radoslav Procházka o povolebnom stretnutí s Robertom Kaliňákom. Desivé je však práve to, že prezidentka presne vie, čo by bolo správne, no pokušeniu členstva v exkluzívnom klube silovikov neodolala.

Aj manipulácia a lož sú umením svojho druhu a prezidentka Čaputová je v tejto oblasti zúfalá diletantka. Keby mala aspoň štipku talentu, stačilo povedať, že ju vydesil formát, v ktorom premiér zvolal tajné stretnutie, nemohla si prosto dovoliť zostať mimo a stratiť nad udalosťami kontrolu. Hoci by o obsahu rokovania rada informovala, jednoducho nemôže, nebude nič potvrdzovať ani vyvracať, ani nijako komentovať.

Ani to by zrejme nebola pravda, no bola by to významne efektívnejšia lož. Bolo by stačilo vyčkať, ako sa veci vyvinú, koľko toho reálne povyteká na verejnosť. Dnes by mala prezidentka dostatok manévrovacieho priestoru, aby si robila svoju robotu - mohla by k veci zaujať otvorený postoj a chrániť demokratické inštitúcie. Tie sú totiž v kolapse.

Hoci sa diabol často ukrýva v detailoch, neradno sa v nich utápať. Celkový obraz je jednoduchý a prehľadný, len je zahalený dymovou clonou konšpiračných teórií: Polícia šupla do ťurmy námestníka SIS a potom aj jej riaditeľa. Vzťahy medzi týmito inštitúciami sú zložité, odkedy existuje Slovenská republika. Teraz sa ich komplikované vzťahy zmenili na otvorenú vojnu.

Pre pochopenie vzájomnej inštitucionálnej animozity si stačí uvedomiť triviálny fakt: Kým polícia chráni život, zdravie a majetok občana, Slovenská informačná služba chráni záujmy štátu. Jednotlivec ju nezaujíma, škody, ktoré utrpí, sú pod jej rozlišovacou schopnosťou. Problémom je, že slovenskí politici sa nezriedka sami považujú za personifikáciu štátu. Spravodajská služba, už od čias Vladimíra Mečiara, bežne chráni záujmy politika, ktorý je práve pri moci, a nie štátu ako takého. Svojich nominantov na čele služby si politici vyberajú obzvlášť starostlivo. Aj Boris Kollár tento kľúčový post obsadil pre hnutie kľúčovým človekom. Teraz mu ho policajti držia za mrežami.

Iný dôvod, ako zúfalú nádej, že sa podarí skompromitovať policajtov, vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorí práve stíhajú ľudí z SIS, si na ich sledovanie ťažko predstaviť. Ľudia v spravodajskej službe, na rozdiel od hlavy štátu, sú na kompromitačné a dezinformačné kampane špičkovo vyškolení. (Pre spravodlivosť dodajme, že z celkom legitímnych dôvodov.) Manipulácia, lož a podraz sú jedným zo základných nástrojov ich práce, oni sami tomu hovoria odborným eufemizmom spravodajská hra.

Pamfletom, ktorý čítal v parlamente Boris Kollár, by pohrdli aj treťotriedne dezinformačné weby typu Hlavný denník či Slobodný vysielač. Je síce plný závažných tvrdení, no úplne v ňom chýbajú akékoľvek fakty, bárs aj vytrhnuté z kontextu. Toto je zhruba úroveň Daňo & Vaský. Keď Národný bezpečnostný úrad vyzval verejnosť, aby dokument nešírila, lebo je tajný, azda sa mu len neobratne pokúšal dodať aspoň nejakú váhu.

Ak má SIS podozrenie, že sa v polícii deje niečo nekalé, je to práca pre prokuratúru a inšpekciu ministerstva vnútra. Najvyšších ústavných činiteľov informovať môže, tí však nemajú právo vstupovať do žiadneho vyšetrovania. Generálny a špeciálny prokurátor, či policajný prezident, sa nemajú čo stretávať s politikmi, a už vôbec nie tajne, za zatvorenými dverami.

Robert Fico má pravdu, parlament je najvyšším orgánom moci v štáte, nie je však orgánom výkonnej, ale zákonodarnej moci. V okamihu, keď si odhlasoval predvolanie občana Pčolinského, aby ho vypočúval, prejavili poslanci takú mieru ústavného bezvedomia, že jediným prijateľným ospravedlnením by bolo, keby sa nechali prehlásiť za duševne nespôsobilých a vrátili by svoje mandáty.

Respektíve, ak sa poslanci chcú stať vyšetrovateľmi a prípadne aj sudcami, môžu odhlasovať novú ústavu, v ktorej si takú právomoc udelia. Aj také usporiadanie moci je možné, len to už nebude demokracia. Jej podstatou je totiž delenie moci a z neho vyplývajúci systém bŕzd a protiváh. Ten na Slovensku práve skolaboval, na najvyšších úrovniach moci.

Hlava štátu, vláda i parlament nám pred očami, chvályhodne transparentne, demontujú základné princípy demokracie. Spoločenská diskusia uviazla v nezmyselnej analýze tajných dezinformácií a za touto dymovou clonou sa šokujúcim tempom rozpadá prapodstata právneho štátu. Všetky brzdy zlyhali a rútime sa späť v čase, k vedúcej úlohe politickej strany.