Komentár Arpáda Soltésza: Remišová to dáva na Kotlebu

Dianie v strane Za ľudí je zaujímavé nanajvýš tým, ako to Veronika Remišová vo vnútrostraníckom zápase dáva na Kotlebu. Teda, viac zábavné než zaujímavé, lebo sranda je to náramná. V skutočnosti však nejde o veľa. Strana jedného muža je odsúdená na zánik, odkedy ju opustil Andrej Kiska. Ktorú atrapu lídra, či Remišovú, Kolíkovú alebo Šeligu, použije členská základňa na dotrápenie sa po koniec volebného cyklu, je z pohľadu širšej verejnosti vlastne jedno. Pre stranu to však bude rozhodujúce.

Andrej Kiska sa pri mizernej konkurencii svojich predchodcov celkom dobre osvedčil ako hlava štátu, no v straníckej politike by bol pri ňom aj Andrej Kolesík vyzeral ako Machiavelli. Prezidentskú stranu vytváral narýchlo a z nesprávnych dôvodov. Nemal pre ňu ani použiteľný názov, nieto nejaký ideový či personálny obsah. Ľudsky sa dá pochopiť, že mal s Robertom Ficom pár nevyrovnaných účtov, no v praxi akurát vytvoril ideálny volebný vehikel pre každého oportunistu v dosahu.

Pre spravodlivosť treba zdôrazniť, že práve pre to, ako rýchlo musel Kiska z nevhodného materiálu upliesť kandidátku, náhodným výberom na ňu pozapisoval aj zopár nadšených a kvalitných amatérov. V štandardnej hodnotovej strane, kde by boli obklopení profesionálmi by dokázali narobiť kopec úžitku. Medzi ambicióznymi diletantmi v Za ľudí však vyjdú nazmar.

Iskierka nádeje zablikala, keď strana po svojom vzniku ohlásila konzervatívnu orientáciu. To je veru diera na trhu, keby taká strana existovala, mohla by spoľahlivo odsať nemalú časť elektorátu rôznym kvázikresťanským a pseudokonzervatívnym zoskupeniam s neoľudáckymi podtónmi a agendou, od ĽSNS cez OĽaNO až po Sme rodina. Už v čase volieb však bolo jasné, že prezidentská strana žiadne ideové ukotvenie nemá a jej jediným politickým obsahom je Robert Fico, respektíve jeho odstránenie z politiky. V tomto bol Igor Matovič omnoho hlučnejší, autentickejšie sľuboval zatváranie do basy a pomstu, takže Za ľudí skončili ako marginálna stranička.

V okamihu, keď Andrej Kiska zo svojho projektu definitívne vycúval, bolo jasné, že skončí ako mnoho iných strán na jedno použitie v slovenskej politickej histórii. Vojna medzi žabím a myším krídlom strany je v podstate bezvýznamná pre kohokoľvek, okrem jej nominantov v exekutívnych funkciách. Mária Kolíková, vyzývateľka Veroniky Remišovej, je síce najvýkonnejšou ministerkou prvoaprílovej vlády, to je však podobná pozícia, ako byť najvýkonnejším futbalistom TJ Družstevník Špačince. Na vedenie tejto partaje by však zaiste stačila aj ona, keby sa ho dokázala chopiť. Jej šéfka sa ale rozhodla zahodiť masku pomenej bystrej naivky a upratať si predsedníctvo strany drsnými spôsobmi pomenej bystrej autoritárky. Začal sa zúrivý boj o lopatu hrobára strany.

Záchranou by mohol byť Juraj Šeliga, ktorý už chvíľu dokonca vyzeral ako materiál na naozajstného politika, so všetkým pozitívnym i negatívnym, čo k tomu patrí. Až kým si vlastnou neprezieravosťou nevyrobil „Lampagate“. Jeho intuícia i pud k moci mu však stále zostali. Keď už budú členovia dosť zúfalí, aby si uvedomili podstatu svojho problému, mohli by siahnuť aj po ňom.

Podstata problému totiž tkvie v tom, že pre stranu bez obsahu a budúcnosti bude solídnou výzvou dožiť sa aspoň volieb. Začínajú ju volať aj strana Bez ľudí a pri počte poslancov na úteku z klubu je to veru omnoho zmysluplnejší názov, ako ten pôvodný. Šeliga by teoreticky mohol ostať prijateľným pre oba nezmieriteľné tábory a udržať pohromade poslanecký klub. Bez funkčného klubu v parlamente partaj stratí akúkoľvek cenu pre svojich koaličných partnerov a nakoniec to teda bude trojkoalícia, aj keď to bude trojkoalícia iná, než dúfala Veronika Remišová.