Komentár Arpáda Soltésza: Druhá šanca pre spravodlivosť
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
Zdroj: SITA
Najvyšší súd zrušil oslobodzujúci rozsudok z Pezinka, vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vrátil pôvodnému senátu. Urobil to s verejným komentárom, ktorý môžeme smelo označiť za právnickú verziu zopár zvučných zaúch. Pre spravodlivosť je však celkom namieste vyjadriť nádej, že do druhého kola pôjde aj prokuratúra lepšie pripravená. Je totiž fascinujúce, koľko nových dôkazov objavila počas odvolacieho konania. Zároveň by veci prospelo, keby sme objavovali čo najmenej nových dôkazov v novinách, minimálne do okamihu, kým ich prokurátor nepredloží súdu.
Rozhodnutie najvyššieho súdu dáva nádej, že sa napokon dočkáme spravodlivosti. Je totiž úplne jedno, že vykonávači vraždy sú odsúdení, kým nepoznáme súdom potvrdené meno gaunera, ktorý ich poslal zabíjať, o žiadnej spravodlivosti hovoriť nemôžeme. Pokračovanie procesu s Marianom Kočnerom a Alenou Zsuzsovou by napokon mohlo potvrdiť to, čomu mnohí z nás skalopevne veria. Je však úplne jedno, čomu veríme, ráta sa len to, čo vieme, presnejšie to, čo vieme dokázať.
Pri lahodnom zvuku juristických faciek by rozhodne nemala zaniknúť ani poznámka predsedu senátu najvyššieho súdu Petra Paludu, že "spoločensky bola vybičovaná atmosféra". Špecializovaný súd rozhodoval pod extrémnym tlakom verejnej mienky, ktorá zriedka vníma rozdiel medzi spravodlivosťou a lynčom.
Samozrejme, sudca, ktorý zle znáša tlak, by neurobil chybu, keby prehodnotil svoju kariéru a zvážil niektoré z menej stresujúcich právnických povolaní. Trebárs taký malomestský notariát dokáže byť aj vyslovene nudný. No v tomto konkrétnom prípade by takéto odporúčanie nebolo fér.
Médiá, a nielen slovenské, aj keď s občasnou formálnou zmienkou o prezumpcii neviny, celkom otvorene dávali najavo, že iný ako odsudzujúci rozsudok nepovažujú za možný ani prípustný. Kočner so Zsuzsovou boli obvinení, usvedčení a odsúdení priamo na stránkach novín, na sociálnych sieťach aj vo vidieckych krčmách. Na nejaké pochybnosti nezostal žiaden mediálny priestor.
Niežeby sa tomu dalo realisticky predísť. Autor týchto riadkov sám nie je bez viny, šutre po svojich kolegoch hádzať nemôže. Priznať chybu je však oveľa menej škodlivé, ako ju donekonečna recyklovať.
Zavraždili nám kolegu, takže z podstaty veci nebolo na Slovensku novinára, ktorý by sa dal v tejto veci označiť za nezaujatého, emocionálne nezainteresovaného, schopného ostať nad vecou a hodnotiť všetky informácie s potrebnou profesionálnou skepsou. Keby sme sa striktne mali držať zásad profesionálnej etiky, o vražde Jána a Martiny by na Slovensku nemohol písať nikto. Platí totiž zásada, že keď sa novinár stane súčasťou príbehu, už o ňom písať nesmie. Táto vražda sa však sama stala azda najdôležitejšou súčasťou príbehu slovenskej žurnalistiky. Mohli sme o nej nepísať? To by bolo absurdné.
Výsledkom bol absolútne neprimeraný a prepálený tlak, ktorý mohli sudcovia, ľudsky celkom pochopiteľne, hyperkompenzovať. Možno nachádzali pochybnosti aj za hranicou logiky a zdravého rozumu, pretože nik iný ich nehľadal vôbec. Akýmkoľvek pochybnostiam pripísali neprimerane veľkú váhu, aby nemali sami pred sebou pocit, že niekoho poslali na desiatky rokov za mreže len preto, že sa toho domáhala ulica.
Médiá ani pred ďalším kolom procesu nemajú ako byť menej zaujaté, a stále o ňom budú musieť písať. Tomu sa vyhnúť nedá. Bude však rozumné zopakovať si niektoré triviálne základy remesla.
Prezumpcia neviny nie je otravná právnická formalita, ale jeden zo základných pilierov našej civilizácie. Útrpné právo sme zrušili, dnes už nemučíme ľudí, ktorých považujeme za vinných. Vinu im treba dokázať, v súdnej sieni. Robia to prokurátori, nie reportéri. Rozhodujú o nej sudcovia, nie insitní komentátori práva. Dôkazy sa vykonávajú pred súdom, nie v novinách.
Uverejňovanie legitímne utajovaných či neverejných informácií je prípustné iba vtedy, keď ide o verejný záujem. Napríklad keď inštitúcie zametajú zločin pod koberec, treba o tom kričať, nahlas, za každú cenu. No keď inštitúcie konajú, netreba sa im pliesť pod nohy a ohrozovať spravodlivosť.
V praxi to, samozrejme, nie je také triviálne, ako to vyznieva. Niekedy je veľmi ťažké zistiť, či si spravodlivosť naozaj robí svoju robotu, alebo len formálnymi úkonmi posúva veci do stratena. Obzvlášť, keď mnohí ľudia dôvodne podozriví z korupcie pochádzajú z najvyšších poschodí polície a justície.
V kauze „Kuciak“ už ale bude múdrejšie nechať rozhodnutie o vine objednávateľov na zákonný súd. Senát Petra Paludu ho celkom určite dokáže usmerniť lepšie, ako médiá. Dajme spravodlivosti druhú šancu.