Komentár Arpáda Soltésza: Pri ostatnom sedliackom povstaní sme tu mali aj štát

Agresívnych primitívov je v spoločnosti omnoho viac, ako tých pár stoviek kusov, ktoré vo štvrtok okupovali hlavné mesto. Bratislava má vlastne šťastie, že sedliacke povstanie naplánovali na pracovný deň, pretože mentálny proletariát si nemôže dovoliť štrajkovať, keď musí byť v robote. Pred prezidentským palácom sa tak zliezlo iba dno spodiny, aby protestovalo proti ochrane svojho zdravia a života, čo nie je iba ústretové gesto, ale aj posvätné právo každého občana. Keď pri tom dodrží zákonné pravidlá. Ak ich nedodrží, je zasa povinnosťou štátu nastoliť poriadok. Bárs aj hrubou silou, na ktorú má monopol.

Problém nie je v luze, tá tu vždy bola, a navždy tu s nami bude. Strýco Gauss nepustí, nejaký podiel ľudskej spoločnosti budú vždy tvoriť sedimenty na jej dne. Hnevať sa na ľudí z tejto nevábnej vrstvy je podobný nezmysel, ako sa hnevať na komáre, že štípu. Oni si predsa túto úbohú existenciu nevybrali dobrovoľne, prosto sa im len prihodila.

Skúste si predstaviť, že sa trebárs narodíte do rodiny, ktorá je natoľko súdržná, že už po celé generácie sa jej členovia s niekým, kto do nej nepatrí, ani nesobášia. Vašu slovnú zásobu tvorí celých päťsto slov a bez najmenších problémov sa dokážete preslabikovať holou vetou, akurát kým dôjdete k prísudku, zabudnete, čo bol podmet. Nie ste sprostí, na prstoch pokojne napočítate aj do osem, takže si viete presne zrátať, koľko pálenky dostanete za svoje sociálne dávky: nie dosť! Najlepším liekom na všetky choroby je pritom alkohol, hlavne ekologický bio metylalkohol od vášho strýca Jozefa, do ktorého vám už v detstve namáčali cumeľ, preto ste nikdy v živote neboli chorí.

Vážne si myslíte, že by ste boli na ich mieste lepší?

Protest spoluobčanov s kognitívnym hendikepom, na ktorom by odmietli liek zadarmo a prejavili by svoju vôľu slobodne zomrieť na nákazlivú chorobu by bol napokon len jedným z bežných prejavov demokracie. Lenže taký protest musí byť ohlásený, musí mať jasného organizátora a dokonca musí byť aj zorganizovaný. Aj dopravu by potom mohol do značnej miery obmedziť, polícia by mu v tom dokonca poskytla asistenciu.

Z reťaze odtrhnutá zberba, ktorá zaplavila centrum Bratislavy sa však nezúčastnila protestu. Úplne normálne šikanovala a napádala každého, koho nenávidí, čiže každého, kto k nej nepatrí. Za nemohúcej asistencie policajtov, ktorí sa prísne prizerali, ako zblbnutá čvarga trebárs kope do auta s bezmocnou matkou a jej deťmi.

Obrana polície mierne zaostáva aj za dôvodmi, pre ktoré si Maťko z 2.B nemohol urobiť domácu úlohu. Trebárs, že policajti nedokázali odlíšiť, kto je agresívna luza a kto turista. Ak nám ich funkcionári hovoria tragickú pravdu, vysvetľuje to síce mnohé, v praxi by to však znamenalo, že policajný zbor treba okamžite rozpustiť a bezodkladne ho začať budovať odznova, na zelenej lúke.

O niečo lepšia je výhovorka, že policajti nechceli vyprovokovať dav k ešte väčším násilnostiam. Aj by azda obstála, keby zmienený dav napríklad neblokoval prejazd sanitiek, či nenapádal okoloidúcich. To je, dokonca aj pri legálnom proteste, presne tá hranica, keď vo funkčnom štáte  prichádzajú ťažkoodenci a vodné delá, aby chránili život, zdravie a majetok občanov, ktorí zákony dodržiavajú. Nie je to o nič väčšia výzva, ako, povedzme, zmlátiť celú rómsku osadu, len je to ešte aj úplne legitímne.

Na vine, samozrejme, nie sú policajti, ktorí sa museli situácii prizerať, ale ich šéfovia, ktorí opatrne vyčkávajú, ktorá strana bude na konci víťazná, aby sa na ňu mohli hrdinsky postaviť. Momentálne sa nachádzajú v zložitej situácii, keď medzi sebou hrajú policajnú vybíjanú a nikto z nich nepozná dňa ani hodiny, kedy ho trafí nejaká svedecká výpoveď a rozhodnutie o väzbe. Zmena režimu, akákoľvek, aj násilná a nedemokratická, musí byť pre nich príťažlivejšou predstavou než súčasná neistota.

Štvrtkový cirkus dezolátov v Bratislave nebol žiaden exces. Bol to nevyhnutný vývoj.

Na Slovensku kompletne zlyhal štát a väčšina jeho inštitúcií. Súčasná politická elita si síce užíva svoje papalášske privilégiá, no v skutočnosti nikomu a ničomu nevládne. Nedokázala by presadzovať svoju politickú vôľu, ani keby nejakú mala.

Veci už došli tak ďaleko, že štát sa vzdal svojho monopolu na násilie a delí sa oň s pouličnou čvargou. Tá nemá záujem o diskusiu, definitívne sa odtrhla z reťaze a celkom otvorene volá po krvi. Násilie bude eskalovať a dnes je ťažké predstaviť si, kto by ho dokázal včas zaraziť. Taký krok by išiel proti všetkým inštinktom populistického politika, a my dnes v zákonodarnom zbore ani v exekutíve iných nemáme.

Sedliacke povstanie počas epidémie cholery, poháňané konšpiračnými teóriami a nenávisťou k vtedajším elitám, sme tu mali aj v roku 1831. Vtedy ho dokázal spacifikovať silný a dobre zorganizovaný štát. V roku 2021 môžeme dopadnúť oveľa horšie.