Komentár Arpáda Soltésza: Maroš Žilinka nás vracia do éry mečiarizmu

Aj Maroš Žilinka už určite niekde počul alebo čítal, že pri výkone spravodlivosti nie je dôležité len to, aké veci sú, ale aj ako vyzerajú. V prípade generálneho prokurátora to platí obzvlášť, pretože má v rukách moc, ktorá nemá žiadnu brzdu ani protiváhu. A nech by si to už na tlačovkách bez novinárov akokoľvek rázne vyprosoval, žiaden z jeho predchodcov nevyzeral už po takom krátkom čase až takto zle.

Nedá sa povedať, že by bol Maroš Žilinka sklamaním. Už to, ktorí politickí hráči ho dostali do funkcie, veľmi jasne naznačovalo, že spôsob výkonu prokurátorskej moci si v našej malebnej krajinke zachová kontinuitu. Prekvapením je, že sa ani nepokúša zachovávať dekórum. Svoju moc vykonáva s aroganciou, ktorá nás vracia ďaleko pred Jaromíra Čižnára či Dobroslava Trnku, do čias mečiarizmu.

Nech sa o právnej stránke rozhodnutia generálnej prokuratúry naťahujú právnici. Z trestnoprávneho hľadiska by beztak išlo o banalitu, keby jej aktéri neboli priamo zodpovední za bezpečnosť štátu. Desivá nie je predstava, že by sa šéf spravodajskej služby mohol nechať kúpiť, ale že aký je lacný. Ak sa teda nechal. Tvrdenie generálnej prokuratúry, že dôkazy sú slabé, je vcelku uveriteľné, no súd o tom rozhodovať nebude. Podozrenie, a dôvodné, tu teda zostane navždy, pre Vladimíra Pčolinského to však nemusí byť problém. Pochybná povesť rozhodne nie je nezlučiteľná s étosom Borisa Kollára a jeho hnutia. Ak mu volič napriek tomu dáva mandát, je všetko, ako má byť.

Trochu iný etický rozmer má generálny prokurátor, keď sa správa ako feudálny vládca, ktorý nie je povinný poddaným vysvetľovať svoje rozhodnutia. Demokraticky zmýšľajúci človek by zvolal tlačovku na deň zverejnenia rozhodnutia, o ktorom bolo vopred jasné, že nevyvolá len oprávnené otázky, ale aj extrémne množstvo blbej nálady. Nie preto, aby vyhovel novinárom, ale aby svoj postup zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil verejnosti. Aby mu verejnosť aj naďalej dôverovala, že koná v jej prospech a jeho jediným cieľom je ochrana zákonnosti. Pretože poslušnosť si môže Maroš Žilinka vynútiť aj hrubou silou, má jej v rukách dosť, no dôveru ľuďom do hláv nevtlčie ani zrozumiteľne vyslovenou hrozbou perzekúcie.

Samozrejme, človek môže byť vynikajúci prokurátor, aj keby bol zľahka sociálne hendikepovaný. Nechať niečo dva dni vyhnívať a zvolať tlačovku až potom je síce hanebný komunikačný debakel, dal by sa však pripísať zlyhaniu tlačového oddelenia a odpustiť. No zvolať tlačovku generálnej prokuratúry a potom selektovať, ktoré média na ňu môžu prísť, je už zhruba úroveň pomenej vydarených postovietskych diktatúr. Výhovorka, že by sa všetci nepomestili, by vyznela menej stupídne, keby nebola v príkrom rozpore s mnohokrát opakovanou skúsenosťou, keď sa v rovnakej budove chválili prokurátori svojimi úspechmi.

Skutočný pocit sprostredkovanej trápnosti však vyvoláva tvrdenie, že tlačovku generálneho prokurátora vysielala televízia naživo, takže novinári o nič neprišli. Novinári totiž chodia na tlačovky, aby kládli otázky. Z tejto vylúčili značnú časť tých novinárov, ktorí sa problematike venujú dlhodobo a dokážu sa pýtať kompetentne. Určite sa nájdu ľudia, ktorí Marošovi Žilinkovi uveria, že ich nenechal na chodníku pred budovou práve preto, aby sa ho nepýtali na veci, na ktoré nemá odpovede, no sú aj takí ľudia, ktorí veria, že Zem je plochá.

Po tomto môžeme skonštatovať, že keď Maroš Žilinka sľuboval verejnosti transparentnejšiu prokuratúru, nehovoril pravdu. Nemusel, samozrejme, vedome klamať. Možno len zle odhadol svoje možnosti a schopnosti. Alebo si v danom okamihu neuvedomoval, že transparentnosť by mohla mať také náklady, ktoré nebude ochotný niesť. Dnes však vyzerá naozaj zle. Lebo síce ani jeho predchodcovia nehovorili vždy pravdu, ale trvalo omnoho dlhšie a vyžadovalo oveľa viac úsilia, aby sme im na to prišli.