Komentár Arpáda Soltésza: Keď na pytliackej chate vybuchne žumpa

Keď sa Robert Fico sťažuje, že vláda odpočúva opozíciu, veľa to hovorí o tom, ako trojnásobný premiér vníma políciu: ako slúžku vlády, určenú na špinavú robotu. Chatu, na ktorej sa ocitol v spoločnosti, ktorá je minimálne politicky nepríjemná, totiž odpočúvala NAKA, nie úrad vlády či ministerstvo vnútra. Počet vysokopostavených policajných funkcionárov nominovaných jeho stranou a stíhaných za rôzne závažné trestné činy zároveň pomáha pochopiť, prečo má vodca Smeru o polícii takúto nepeknú predstavu.

Únik videí z chatovice u pytliaka má však viacero rovín a vrstiev, pre ktoré do bodky napĺňa slovníkovú definíciu pojmu „kontroverzný“.

Výčitka, že z vyšetrovacích spisov by nemali unikať informácie, minimálne nie vtedy, keď si vyšetrovatelia poctivo robia svoju robotu, je oprávnená. Trestné oznámenie už podal aj vyšetrovateľ, ktorému videá a prepisy z odposluchov unikli. Dôkladného vyšetrenia úniku sa vehementne dožaduje i generálny prokurátor a práve tu sa ukazuje, že keď dvaja robia to isté, verejnosť to môže vnímať diametrálne odlišne. Je to prosto vec dôvery, o ktorú Maroš Žilinka u jej značnej časti prišiel. Jeho okamžitá a podráždená reakcia je pre mnohých indíciou, že vyniesť videá bol ospravedlniteľný akt rebélie, ktorý je bohato vyvážený a ľahko ospravedlniteľný verejným záujmom.

Obvinenie, že niekto v polícii alebo prokuratúre zneužil médiá na politický boj, samozrejme, obstojí. Stačí nahlas pripustiť, že korupcia veľkého rozsahu je legitímnou politickou agendou. Uniknuté nahrávky totiž naznačujú, že skupina vplyvných politikov sa pokúša v prospech svojich bývalých ľudí ovplyvniť vyšetrovanie korupcie. Nech ich už vyniesol ktokoľvek, snažil sa upozorniť práve na to. Môžeme to vnímať ako politický boj, alebo boj proti korupcii, podľa toho, či korupciu považujeme za samozrejmú súčasť politiky, alebo za zločin.

Verejnosť každopádne má nárok vedieť, aký je vzťah Roberta Fica k ostatným zúčastneným, prítomným i neprítomným. Trebárs jeho ochota zbytočne nedráždiť Mariana Kočnera, aby nedajbože nezačal spolupracovať s políciou, nie je trestná, je však osobitne zaujímavá. Aj tvrdé jadro Ficovho elektorátu by asi skôr očakávalo trhnutie plecom, že nech si len Kočner hovorí, čo chce, veď čože my s ním máme? Že predseda Smeru radšej oželie krádež 50 tisícov eur, než by mal vysvetľovať, prečo ich mal vo svojej kancelárii, tiež nie je zločin. Je to skôr veľkorysosť človeka, ktorý si ju môže dovoliť, aj keď rozhodne nie zo svojho platu.

Je možné, ba celkom pravdepodobné, že na záznamoch sa neobjaví nič, čo by malo mať pre Roberta Fica nejaké priame trestnoprávne dôsledky. Otvorená je však otázka, či môže advokát radiť svedkovi, ako má vypovedať, aby nepoškodil jeho klienta. Aj či sa tomu môže iný advokát nečinne prizerať, prípadne s tým ticho súhlasiť. Vysporiadať by sa s ňou mala predovšetkým advokátska komora.

Neprekvapilo by, keby si tentoraz aj advokátsky stav povedal, že prinajmenšom utrpela jeho dôstojnosť. Lebo hlúposť síce nie je sama o sebe trestná, niekedy však býva trestuhodná. Takmer každý, kto sa ocitol v zábere policajnej kamery, má aj advokátsku licenciu. Keby sa páni boli stretli v advokátskej kancelárii ktoréhokoľvek z nich, bolo by prakticky nemožné legálne ich odpočúvať. Väčšiu hlúposť, ako zorganizovať si konšpiračné posedenie na chate, už vydumať nemohli. Ale veď dobre, aspoň vieme, prečo sa niektorí z nich radšej živia politikou.

Istým pocitom poníženia však pri tejto kauze môže trpieť aj sudcovský stav, a plným právom. Polícia totiž požiadala sudcu o monitorovanie chaty pre podozrenie, že v nej budú pytliaci spracovávať ulovenú zver. V danom okamihu nemal sudca jediný dôvod žiadosti neveriť. Teraz už tomu sotva uverí čo i žiadateľova mama. Keby už policajná inšpekcia veľmi chcela vyšetrovať, kto tu ako pochybil, mala by dôkladne skontrolovať podklady, na základe ktorých žiadosť o odposluch súdu predložili. Pretože žiaden účel nesvätí prostriedky.

V dlhodobom horizonte môže byť jediným hmatateľným výsledkom spektakulárnej policajnej operácie ešte väčšia nedôvera v inštitúcie. Očista spoločnosti totiž takto nevyzerá. Takto vyzerajú vojny gangov, ktoré sa navzájom strieľajú od chrbta. A aj preto je dobré, že sa kauza prevalila. Verejnosť rozhodne má právo vedieť, že na čo sa díva nie je rozprávkový boj dobra a zla (nech už považuje za dobrú ktorúkoľvek stranu), ale čierna komédia.