Komentár Arpáda Soltésza: Fico mobilizuje Pellegriniho budúcich voličov

Robert Fico sa stále otvorenejšie vyhráža svojim skutočným i domnelým nepriateľom. Verbálne útočí spôsobom, ktorý pripomína zmyslov zbavenú luzu hrdinsky dobýjajúcu predajne s potravinami. Nie je to žiaden náhodný exces, prosto hľadá voliča tam, kde by nejaký ešte mohol byť. Dobrou správou je, že tým nebude mobilizovať len mentálny proletariát, ale aj každého príčetného človeka, ktorý netúži žiť v diktatúre bieloruského typu.

Fico nebojuje o návrat k moci, lebo by po nej neodbytne túžil. Absťáky už má za sebou. V skutočnosti hľadal únik z politiky už pred rokmi, keď začal rokovať s prezidentom Kiskom o svojom vymenovaní na čelo ústavného súdu. V rozpore s Kiskovým spomienkovým optimizmom k vlastnej politickej morálke, to nebolo celkom mimo reality. Ľudia z paláca už kdekomu trpezlivo vysvetľovali, že by to bol win-win, Fico dostane čo chce, a Smer bez vodcu vyhnije z politického života. Malo to logiku, no potom zavraždili Jána Kuciaka s Martinou Kušnírovou, politická žumpa vybuchla a nezačala sa rozpadať iba osobnosť premiéra vypoklonkovaného z úradu, ale aj jeho strana.

Vyzeralo to ako definitívny koniec Fica i Smeru. Lenže keď chcete, aby niekto odišiel, musíte mu nechať otvorené dvere.

Témou ostatných volieb v skutočnosti nebola nahlas deklarovaná zmena, ale pomsta. Preto ich Igor Matovič vyhral. Ak niekto túžil po verejných popravách lotrov na rínku, tak z tých, ktorí ich sľubovali, bol najuveriteľnejší práve on. Žiadnu inú agendu nemal.

Nedá sa pritom povedať, že na stíhaní prominentov Ficovho vládnutia by mal Matovič akúkoľvek zásluhu. Celý proces sa spustil dávno pred voľbami, okamžite po vražde, keď pod tlakom verejného pobúrenia už žiaden politik nemal odvahu zdvihnúť telefón a zavolať policajtovi či prokurátorovi, aby dali jeho ľuďom pokoj. Systém spravodlivosti začal plniť aspoň svoje základné funkcie, Matovič situáciu iba propagandisticky zneužíval.

Zároveň je veľmi ťažké uveriť, že by sa Robert Fico osobne dopustil niečoho, za čo by ho bolo možné úspešne postaviť pred trestný súd. Niežeby to bolo v zjavnom rozpore s jeho osobnosťou, ale bolo by hlúpe podceňovať jeho inteligenciu. Nikto príčetný si nemôže myslieť, že si brával igelitky s hotovosťou, alebo sa osobne dohadoval s ľuďmi ochotnými štedro zaplatiť za nenáležité výhody. Iste, nesie plnú politickú a morálnu zodpovednosť za únos štátu rôznymi mafiami, ale pokiaľ príde na zodpovednosť trestnú, je skepsa celkom namieste.

Keby sa bola nová vládna garnitúra uspokojila s tým, že najdlhšie slúžiaci slovenský premiér navždy zmizne z verejného života, mohol už kdesi v ústraní upadnúť do zabudnutia a vracať aspoň zlomok svojho spoločenského dlhu vo vysokých platbách spotrebnej dane z liehu. Lenže Fica zahnali do kúta. Aktuálna verchuška sa ani nesnaží civilizovane tváriť, že stíhanie zločinu je prácou nezávislých orgánov činných v trestnom konaní, a že Fico nie je najvyššia trofej, ktorú od nich očakávajú. Politická objednávka síce nebola nahlas vyslovená, ale zato je úplne jasná, v tomto má Fico jednoducho pravdu. Bojuje, lebo musí.

Je jedným z hlúpych mýtov, že Smer volili iba dedinskí prostáčikovia, čo nevedia narátať do troch. Veľkú časť jeho elektorátu tvorila stredná vrstva, ktorá v ňom videla záruku stability a aspoň akých-takých sociálnych istôt. O tú definitívne prišiel. Funkčne gramotní ľudia o ňom dnes jednoducho vedia priveľa na to, aby mu ešte dokázali dať hlas.

Súčasná koalícia však vygenerovala pre Fica celkom nový typ voliča. Masu ľudí, ktorí tiež túžia po pomste, ale chcú sa mstiť súčasnej vládnej koalícii. Ľudí, ktorí sú si absolútne istí, že im už nikdy dobre nebude, ale veľmi by sa im páčilo, keby aspoň bolo všetkým rovnako zle. Dnes nemajú uveriteľnejšieho a presvedčivejšieho reprezentanta tohto záujmu než nového Fica.

Keby sa Fico vrátil k moci, už nikdy nepripustí, aby sa musel báť o svoje vlastné bezpečie a slobodu. Netají sa ani tým, že túži po odplate. Celkom otvorene hovorí, koho každého treba pozatvárať. Prečo by to akurát on nemal hovoriť, tieto reči sú predsa hitom politickej sezóny.

Pokiaľ sa súčasný trend nezmení, témou budúcich volieb teda opäť bude pomsta. Navyše to nebude zápas medzi súčasnou opozíciou a koalíciou.

Matovičovi zostane len tvrdé jadro antisystému, ktoré ženú tie isté tupé pudy, ako násilnícku zberbu z Lidla, len ju náhodou ženú opačným smerom. Do parlamentu by sa dostať mal, ale vo svojom tradične marginálnom postavení. Remišovej strana bez ľudí je definitívne aj bez voliča. Richard Sulík je síce niečo ako Kotleba pre živnostníkov a finančných poradcov, čo je stále solídna volebná sila, podľa všetkého však vidí svoju budúcnosť na svojom austrálskom ranči, nie v slovenskej politike. A SaS bez Sulíka je ako HZDS bez Mečiara, SDKÚ bez Dzurindu či Smer bez Fica.

Budúce voľby budú pravdepodobne zápasom medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim.

Ak dostatočný počet voličov, ktorí volili súčasnú koalíciu, zahlasuje v ďalších voľbách zadkom (zostane na ňom doma sedieť), môže sa Ficovi podariť poskladať koalíciu s Kollárom a fašistami, čo by určite uprednostnil. Okrem toho, že sa s Pellegrinim autenticky nenávidia, by sa mu s nimi objektívne vládlo oveľa ľahšie. Nebudú mať žiadne zábrany urobiť aj obzvlášť špinavú robotu a Fico by ich bez námahy dokázal skanibalizovať, ako všetkých svojich minulých partnerov, od HZDS cez SNS až po Most. Pellegrini má pri sebe množstvo ľudí, ktorí sa učili u Fica, dôverne poznajú jeho metódy a dokázali by klásť odpor.

Pokiaľ mu to volebný výsledok fašistov a mafie neumožní, bude však Fico musieť zlepiť vládu s Hlasom. V tom prípade bude kľúčové, kto v tej zostave bude predsedom vlády. Premiér Pellegrini by na niektoré veci prosto nemal žalúdok. Stále by sme asi Maďarom a Poliakom závideli ich občianske slobody, no ak sa stane premiérom Fico, budeme ich závidieť aj Bielorusom.

Súčasná koalícia nás vytrvalo a neomylne vedie do bodu, keď sa už nebudeme rozhodovať o tom, ako tu chceme žiť, iba o tom, aký spôsob celonárodnej samovraždy si zvolíme. Je preto dobré, že Robert Fico nám denne ukazuje a pripomína, kým v skutočnosti je. V rozhodujúcom okamihu by to mohlo mať silný mobilizačný účinok.