Komentár Arpáda Soltésza: Veksláci budú naštvaní

Igor Matovič nesklamal, lebo sklamať nedokáže. Tristo eurami v hotovosti, samozrejme, zarmútil dôchodcov, ktorí sa už tešili ako svoje päťstoeurové poukážky vymenia za štyri stovky na drevo, aj trpko sklamal každého, kto sa tešil na vekslovanie očkovacích bonov. To je však presne to, čo od neho môžeme realisticky očakávať. Je to autentický Matovič, stále ten istý, odkedy sa objavil na politickej scéne. Takýto už získal svoj mandát.

Analyzovať politiku Igora Matoviča nemá zmysel, pretože jej základom nie je racionálna úvaha a plánovanie. Minister financií prosto má nápady. Nemusia byť dobré, stačí, že vyvolajú pozornosť. To je samo o sebe dostatočným dôvodom, aby si ich realizáciu vynútil. Z toho automaticky vyplýva, že nápad musí byť spektakulárny a jeho realizácia povedie k nejakej forme pohromy. Politika, keď sa robí dobre, je totiž zo svojej podstaty nudné, technokratické remeslo.

Ministra financií naozaj nemožno podozrievať, že by mal ambíciu zamotávať sa do suchopárnych ekonomických analýz vo svojom rezorte. Ako sám priznal, aj jeho rodinné financie spravuje manželka, on sám je technicky nemajetný bezdomovec. Nie je to žiaden technokrat, ale kreatívny zabávač, ktorého manéžou je aktuálne štátna kasa. Nedá sa dosť často pripomínať, že sa takto správa celkom konzistentne. Môžete ho bárs aj nazvať bláznom, lebo „blázon“ nie je psychiatrická diagnóza, len všeobecne zrozumiteľný termín označujúci človeka, ktorý sa už priveľmi odchýlil od spoločensky akceptovanej normy. Nikdy však nebol iný a práve to ho z následkov jeho konania spoľahlivo vyviňuje.

Zodpovední za Matovičove klauniády, za ktoré, žiaľ, neplatíme len peniazmi, ale aj ľudskými životmi, sú diletanti v ústavných funkciách, ktorí ho obklopujú a nechajú rozvracať štát.

Iste, nemožno od Eduarda Hegera očakávať, že svojho straníckeho šéfa o niečom presvedčí. Matovič je de facto majiteľ firmy, ktorá Hegera v politike zamestnáva. Racionálne argumenty nepočúva, a už vôbec nie od svojich podriadených. Heger sa smie hrať na predsedu vlády iba dovtedy, kým je mu jasné, komu naozaj patrí premiérske kreslo, do ktorého ho posadili. Lenže nič na svete mu nebráni sa z toho kresla postaviť, povedať, že stačilo, nebude asistovať pri krachu štátu, a podať demisiu. Takto za všetky budúce pohromy ponesie plnú zodpovednosť práve on.

Rovnakú mieru zodpovednosti majú aj Matovičovi koaliční partneri, ktorí sa už dávno ani nehrajú na to, že vo vláde napĺňajú nejaké politické a programové ciele. Jediné, čo ich v nej drží, sú osobné hyperambície, zväčša nepriamo úmerné ich schopnostiam. Kedykoľvek by mohli rázne odmietnuť asistenciu pri ďalšej deštrukcii úbohých zvyškov štátu a jednoducho opustiť koalíciu. Menšinové vlády nie sú nevídané, len majú značne obmedzené možnosti, čo je pri vládach obmedzencov vyslovene žiaduce.

Dnes tu už máme tak málo štátu, že je to vlastne minimum, pri ktorom ho ešte nevyškrtnú z politickej mapy sveta. Až definitívne skolabuje, niekto ho určite obnoví, ale demokratická republika to viac nebude.