Komentár Arpáda Soltésza: Vyjasnime si, či je Slovensko ešte štát

Igor Matovič odkazuje zadržaným záchranárom, že zákon platí pre všetkých rovnako. Principiálne by aj mohol mať pravdu, aj keď teda nehovorí pravdu, ani približne. Zostaňme pri tom, že v právnom štáte platí zákon pre každého, no najprv si treba ujasniť, či stále môžeme považovať Slovensko za štát, nieto ešte za právny štát. Lebo v takom právnom štáte napríklad platí zákonník práce aj pre zdravotníkov, a ešte len v takom prípade by u nás začalo masové vymieranie.

Plánované zvýšenie miezd zdravotníkov by hraničilo s urážkou, keby prišlo za iných okolností a bolo aspoň dvojnásobné. Takto s ničím nehraničí. Je to plnohodnotný a nespochybniteľný pľuvanec do ksichtu, hlboko v pásme karpatskej normy.

Že to zdravotníkov roztrpčilo, je ľudsky pochopiteľné. Za iných okolností, v nejakej inej krajine, niekde, kde majú štát, zákony, aj inštitúcie, ktoré ho presadzujú a vymáhajú, by sa aj dalo poznamenať, že napriek tomu nie je správne vybrať sa počas pandémie a lockdownu na protest. Keby ste chceli niečo také poznamenať v decembri 2021 na Slovensku, riskujete, že vyzniete ako Igor Matovič. Pričom teda povedať, že šéf koalície vyznel ako perfídny šialenec, je úplne prípustné, keďže nejde o psychiatrickú diagnózu, ale o bežný hodnotiaci úsudok, ktorý si dokáže vytvoriť každý priemerne socializovaný jedinec.

Netreba pripomínať, kto každý sa už počas pandémie, nezákonne a celkom beztrestne, zhromažďoval na verejných priestranstvách. Stojí však za pripomenutie, proti čomu počas pandémie ľudia protestovali: proti opatreniam, ktoré ich mali chrániť pred nákazou a zdravotnícky systém pred kolapsom. Zároveň treba dodať, že tie protesty do značnej miery uspeli. Populistické vlády zo svojej podstaty nedokážu klásť odpor luze. Nákaza sa u nás šíri s bezkonkurenčnou efektivitou, zdravotníctvo kolabuje, sme medzi svetovými lídrami v zomieraní.

Máme tu protipandemické opatrenia, ktorým nerozumejú už ani tí, ktorí ich nariaďujú. Viac výnimiek než pravidiel, aj bez tých nepísaných, len pre papalášov. To ešte samo o sebe nie je problém, pretože pravidlá beztak nikto nevymáha. Však aj keby chcel, netušil by čo má vymáhať a ako to má vymáhať. Osprostená luza tu však napriek tomu, že si môže aj v akomkoľvek inom ohľade robiť, čo chce, bežne útočí na zdravotníkov, ktorí sa z posledných síl pokúšajú zachraňovať aj tie najzbytočnejšie životy, hoci sa ich majitelia slobodne rozhodli, že sa ich vzdajú, výmenou za slobodu nenosiť rúško a neočkovať sa.

Už po druhej pandemickej vlne odišlo zo systému kritické množstvo lekárov, sestier a ošetrovateliek. Toto je presne tá situácia, v ktorej má zmysel vyslať jasný signál, že keď už teda pre nikoho iného, tak pre zdravotníkov zákony platiť budú, nekompromisne a tvrdo. Lebo zvyšní zdravotníci nemusia ani utekať. Stačí, že začnú nekompromisne a tvrdo dodržiavať zákonník práce, a pomrú ďalšie tisíce. Celý systém totiž stojí a padá na jeho dôslednom obchádzaní či veľkorysom ignorovaní.

Keďže vesmír miluje iróniu a čierny humor, v rovnaký deň, keď policajti zadržali pred parlamentom protestujúceho šéfa komory záchranárov, schválili poslanci, tesne, reformu nemocníc. Možno aj celkom zbytočne. Nemocnice bez personálu sú vlastne iba prebytočný nehnuteľný majetok.

Pandémia sa raz skončí. Aj súčasná vláda diletantov a bláznov sa raz skončí, možno aj skôr ako nákaza, hoci to, čo ju nahradí, skoro určite nebude lepšie. Aj potom tu bude život. Nejaký. Akurát živí možno budú aj trochu závidieť mŕtvym, ktorí stihli zomrieť dôstojne, s najnižšou možnou mierou utrpenia, akú umožňuje moderná medicína. Lebo aj taký banálny zápal slepého čreva je smrteľný, keď nemáte k dispozícii lekára. A nie je to pekná smrť.