Komentár Arpáda Soltésza: V roku 2021 na Slovensku zomrela dôvera aj nádej

Keď čítate tieto riadky, rok 2021 pre vás vôbec nedopadol zle. Možno sa nevyvíjal podľa vašich predstáv, ale žijete. Vzhľadom na to, ako štát manažuje pandémiu, by ste to rozhodne nemali považovať za samozrejmosť. Ak vôbec môžeme hovoriť o štáte. Na Slovensku ho zostáva už iba nevyhnutné minimum, pri ktorom ešte nemožno krajinu vyškrtnúť z mapy.

Začiatkom tohto roka začal Igor Matovič žať plody svojej politickej práce a po ubíjajúco nudnej a tiahlej koaličnej kríze skončil na poste predsedu vlády. Hlava štátu vymenovala rekonštruovanú vládu premiéra Eduarda Hegera 1. apríla, a symbolika tohto dátumu je v dokonalom súlade s jej spôsobom vládnutia. Nádej na príčetné spravovanie krajiny zomrela dávno predtým, než zomrie posledná odvrátiteľná obeť covidu.

Je pravda, že opozícia vláde nijako nepomáha. Pre opozície je to napokon vcelku typické. Že od nej členovia vládnucej koalície pomoc očakávali, zvlášť od tejto, najlepšie ukazuje ich politické diletantstvo. No aj keby sa vláda vyhovárala na niečo menej bizarné, zodpovednosť za nezvládnutie krízy nesú jej ministri a premiér. Platíme ich za riešenie problémov, a nikto im nesľuboval záruky, že problémy budú triviálne. Výsledky nezávisia od samotných výziev, ale od schopnosti poradiť si s nimi. Prvoaprílová vláda má jedny z najhorších na svete.

Kľúčovým dôvodom úplného zlyhania moci je spôsob jej výkonu. Koalícia Igora Matoviča nemá žiadne stratégie, iba nápady svojho lídra. Tých má solídne prebytky, a ešte žiaden z nich nebol dobrý. Lenže keď niečo napadne Igorovi Matovičovi, vláda jeho premiéra Hegera to realizovať musí. Výsledkom je dokonalý chaos. Nevládne nikto, jednotliví ministri už nemajú politické, iba osobné ciele. Inštitúcie zlyhávajú a štát udržiava v chode len zotrvačná sila byrokratického aparátu, ktorá postupne vyprcháva.

Kultúra zomrela. Vzdelávanie je v bdelej kóme, zo škôl vyjde generácia mladých ľudí, ktorí nebudú vedieť ani to úbohé minimum, ktoré poskytovalo naše úpadkové školstvo do začiatku pandémie. Zdravotníctvo je v kolapse, ktorý sa naplno prejaví po skončení tretej pandemickej vlny, až ho opustia všetci zdravotníci, ktorým definitívne stačilo. Nemusia to byť úplne všetci zdravotníci, stačí, keď odíde ešte pár anestéziológov, časť záchranárov, a menšie množstvo kvalifikovaných sestier. Potom tu nebudeme zomierať iba na covid, ale úplne na všetko, zápalu slepého čreva vrátane.

Prvoaprílová vláda napriek všetkému vidí dôvod na svoju ďalšiu existenciu. Značná časť jej členov by sa, celkom pochopiteľne, len nerada vracala k svojim bezútešne neperspektívnym kariéram mimo politiky, to by však neznelo tak úderne, ako boj proti mafii.

Opomeňme, že aj keby u nás prebiehal naozajstný zápas proti mafii, policajti by naň nemali dostatočnú kapacitu. Plne ich vyťažuje vojna o moc, či aspoň holé prežitie s vlastnými kolegami. Tá nie je celkom nepodobná mafiánskym vojnám prvej dekády tretieho tisícročia, no keby políciu niekto naozaj riadil, určite by sa dokázala preorientovať na boj proti korupcii a zločinu.

Súčasná koalícia nikdy nemala naozajstný protikorupčný étos, nemožno však poprieť, že mala síce primitívnu, no vysoko účinnú protikorupčnú propagandu. Napriek tomu, že za predsedu zákonodarného zboru si zvolila Borisa Kollára, muža s dovolenkovými fotkami, ktoré mu museli mladí chalani s mafiánskymi ambíciami ukrutne závidieť. Zdanie boja proti mafii sa dalo v slovenských podmienkach zachovať dokonca aj po tom, čo Vladimíra Pčolinského, Kollárovho nominanta na poste riaditeľa SIS, vzal súd do väzby pre podozrenie z korupcie. A potom Maroš Žilinka, Kollárov kandidát, ktorého zvolili za generálneho prokurátora, Pčolinského stíhanie zrušil.

Dnes by už bolo ľahšie uveriť, že Igor Matovič denne vozil svoju mamu stovky kilometrov vo firemnom aute, než protizločineckú agendu jeho politickej garnitúry. Úmysel vysporiadať sa so systémom „našich ľudí“ vydržal presne do okamihu, kým nedošlo na jeho ľudí.

Otázka znie, či by sme teda chceli späť Roberta Fica? Všetky prieskumy verejnej mienky potvrdzujú, že absolútna väčšina z nás by nechcela. Čísla zároveň ukazujú, že počet tých, ktorí by chceli, pomaly ale vytrvalo rastie.

Fico ešte na začiatku tohto roka vyzeral ako zle zabalzamovaná politická mŕtvola. Dnes siaha po moci a vôbec sa netají, že ak na ňu dosiahne, nebude ju vykonávať demokratickým spôsobom. O to nikto príčetný, kto z jeho vlády neplánuje osobne profitovať, naozaj nestojí.

Ficovo vzkriesenie, samozrejme, nie je výhradne jeho vlastným úspechom. V skutočnosti má na ňom minimálny podiel. Počet ľudí, ktorí túžia po kleptokratickej diktatúre nie je dostatočne veľký, aby ho vrátil do hry. Voliť ho budú hlavne tí, ktorí dúfajú, že sa za nich pomstí Igorovi Matovičovi, pretože v tomto sa naňho možno absolútne spoľahnúť. A ich počet bude ďalej rásť, pretože toľko hnevu a nenávisti ako Matovič, nedokázali vygenerovať ani Robert Fico a Vladimír Mečiar dohromady.

V tomto okamihu sa nedá vylúčiť, že na pandemický rok 2021, v ktorom na Slovensku zomrela nádej i dôvera, raz budeme spomínať ako na posledný rok zlatého veku. Užite si Silvester a keby vám liezli na nervy petardy, potešte sa myšlienkou, že stále vám búcha pod oknami iba zábavná pyrotechnika.