Komentár Arpáda Soltésza: Slovenská republika, dospelý s rozumom dieťaťa

Slovenská republika vstupuje do tridsiateho roku svojho života. Mladá, ale už dospelá. Teda, taká by mala byť. Bolo by to celkom primerané očakávanie. Zároveň by bolo hlúpe čudovať sa, že spoločné dieťa Vladimíra Mečiara a Jána Čarnogurského je retardované. A nebolo by ani spravodlivé pripísať všetku vinu za jeho nedostatočnú schopnosť samostatného života iba im dvom. Štát je prosto taký, akí sú jeho občania.

Eduard Heger neodolal pokušeniu a vo svojom novoročnom príhovore skonštatoval, že jeho vláda je „najlepšou možnou vládou z politických síl, ktoré sú dnes na scéne“. Nevedno, či sa týmto chcel premiér pochváliť, alebo skôr posťažovať, no nemožno mu uprieť, že má pravdu. Inštitúcie zlyhávajú, spoločnosť je rozvrátená, zdravotníctvo kolabuje, školstvo je v bdelej kóme, kultúra v klinickej smrti, patríme k svetovej špičke v zomieraní a prvoaprílová vláda je to najlepšie, na čo máme.

Je hodné ocenenia, že Eduard Heger nám takúto pohromu neželá. Želá Slovensku „aby urobilo ďalší pokrok v reformách, aby sa rozbehli nové investície, aby sme nestratili životný elán a naučili sa žiť v pandémii s čo najmenšími stratami i s nižšou mierou konfliktov“. Ako keď vám niekto popraje do Nového roku veľa šťastia. K ničomu ho to nezaväzuje, lebo veď ako by už mohol niekto ovplyvniť šťastie, tobôž šťastie niekoho iného? Čože by už mohol premiér urobiť pre to, aby štát fungoval dobre, alebo aspoň normálne?

Prvoaprílová vláda, nech je akákoľvek nepopulárna, nie je príčinou dnešného stavu, je iba jedným z jeho osobitne nepríjemných symptómov. Vzišla však z demokratických volieb, ktoré boli férové a regulárne. Volebný výsledok je matematicky presným obrazom stavu mysle národa. Toto sme naozaj my, ako spoločnosť. Keď sa nám ten obraz nepáči, budeme sa musieť zlepšiť. A keď chceme niečo zlepšiť, musíme zistiť, čo je na tom zlé. Aj keď hľadanie chýb na sebe samom nikdy nebýva príjemné.

Pozrime sa teda, čo sme vlastne zač, ako štát, národ a spoločnosť.

Československo sa nerozpadlo preto, lebo to bola vôľa väčšiny jeho obyvateľov. Nebola to ani len vôľa väčšiny obyvateľov Slovenska. V referende by nebolo malo šancu na úspech, preto žiadne referendum neprebehlo. Bez ohľadu na to, že vtedajšie politické elity nemali na rozdelenie republiky mandát, keďže ho nemali vo svojich volebných programoch.

Samostatné Slovensko si želala hlučná menšina neoľudákov sústredená hlavne v KDH a vyhovovalo aj diktátorským ambíciám Vladimíra Mečiara inšpirovaným Kyjevom a Minskom. Václav Klaus, ako otec českej pragmatickej kleptokracie, ktorý podľa vlastných slov nepoznal špinavé peniaze, iba peniaze, sa na rozdelení rád dohodol, pretože mu síce zostali iba dve tretiny štátu, ale celý podiel z koristi, o ktorú sa viac nemusel deliť so svojimi slovenskými náprotivkami.

Samostatná Slovenská republika vznikla ako autoritársky riadená kleptokracia, ktorá mala patriť do ruskej sféry vplyvu. Celkom sa to nepodarilo, pretože spomienka na sovietsku okupáciu bola ešte čerstvá a hlad po západných hodnotách veľký, aj keď teda išlo takmer výhradne o hodnoty, ktoré sa dali vyjadriť v amerických dolároch a nemeckých markách. Všetci prosto vedeli, kde sú peniaze a naivne si mysleli, že budú padať z neba všetkým. Síce padajú, dnes žijeme vďaka Európskej únii vysoko nad svoje pomery, no eurá rozhodne nepršia rovnomerne a masa frustrovaných je obrovská.

Mečiarizmus vo voľbách 98 padol, z dlhodobého hľadiska sa však presadili tisícročné kultúrne vzorce miestnej populácie. Nasledujúce vlády síce Mečiarom založený štát všakovako polátali a zaplátali, nikdy však nereformovali jeho podstatu. Takú ambíciu mala iba Iveta Radičová, a tak aj dopadla. V skutočnosti to nechcel nik, a korene problému sú oveľa hlbšie ako populárne „lebo Mečiar“ či aktuálnejšie „lebo Fico“.

Keď zanikal feudálny systém, nahradili ho národné štáty. Národ bol však umelý konštrukt, ktorý dovtedy nedával nijaký zmysel. Ľudia sa identifikovali ako poddaní konkrétnych vládcov a veriaci konkrétnych náboženstiev. Po slovensky hovoriaci luterán mohol mať mentálne bližšie k po nemecky hovoriacemu luteránovi než k po slovensky hovoriacemu katolíkovi. Lenže jednotiacim prvkom národa v skutočnosti nie je náboženstvo či kultúra, ale práve jazyk.

Tu, na zaostalej periférii uhorského kráľovstva, ktoré bolo zaostalou perifériou západného sveta, existovala populácia, ktorá hovorila rôznymi verziami slovenčiny. Hovorili ňou prevažne tie najnižšie vrstvy, chudobné a nevzdelané. Keby chcel dnes vzdelaný Róm reflektovať stav svojho národa v sociálne izolovaných osadách, stačilo by mu doslovne opisovať od Ľudovíta Štúra.

Mladé národy sú prosto nezrelé, z podstaty veci. Potom vyrastú a zaradia sa medzi dospelých. Nejde pri tom o veľkosť, trebárs takí Fíni sú rovnako malí, a ešte mali k dispozícii omnoho ťažšie prírodné podmienky, komplikovanejších susedov aj významne menej prirodzených zdrojov.

My sme, na rozdiel od Fínov, nikdy nedospeli. Počas dvoch dekád prvej republiky sme sa síce naučili chodiť na nočník, používať príbor a trochu aj čítať, písať a počítať. No potom prišiel fašistický bábkový štát, ktorý vystriedala sovietska okupácia s totalitným režimom a náš ďalší vývoj sa zastavil. V roku 1989 sme celkom zadarmo dostali jedinečnú šancu opäť tu zaviesť demokraciu a vyrásť na moderný európsky národ. Kto by si však vážil niečo, čo bolo zadarmo? Naložili sme s ňou ako s reklamnými predmetmi z volebného mítingu. Chvíľu sme ju hrdo ukazovali a tešili sa z nej, ale už po chvíli skončila medzi ostatnými nepotrebnými haraburdami a dnes sa váľa na smetisku.

Stále totiž máme mentalitu nevoľníka, ktorému na ničom nezáleží, lebo mu beztak nič nepatrí. Nemôžu mu vziať iba to, čo už zjedol. Múdrosť nášho národa sa odovzdáva z generácie na generáciu: Čo ťa nepáli, nehas! Bližšia košeľa ako kabát. Keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj! Príležitosť robí zlodeja.

Ignorujte cudzie krivdy a nešťastia, ešte by ste sa sami dostali do problémov. Vždy uprednostnite svojich ľudí a svoje záujmy pred ostatnými. Poznajte svoje práva, ale vyhýbajte sa povinnostiam a záväzkom. Keď môžete niečo beztrestne potiahnuť, neváhajte, na vine je okradnutý, keď si svoje neustráži.

Iste, nie je to práve dospelý postoj. Je vlastný skôr malým deťom, ktoré ešte nedokážu rozoznávať dobro od zla, nie sebavedomým mladým ľuďom, ktorým patrí budúcnosť. Ale je náš. To sme my, ako spoločnosť.

Prvoaprílová vláda Eduarda Hegera nie je len to najlepšie, čo máme k dispozícii. Je aj tým najlepším, čo si momentálne zaslúžime.