Komentár Arpáda Soltésza: Maroš Žilinka sa javí ako zapálený bojovník

Nemôžete mať problém uveriť, že chcú u nás USA rozmiestňovať zbrane hromadného ničenia, ak ste už dokázali uveriť, že vakcína proti covidu obsahuje čipy, cez ktoré vás bude riadiť Bill Gates, ovládačom od Xboxu. Lenže Maroš Žilinka rozhodne nie je hlupák. Defektný nie je jeho intelekt, žiadnej z týchto sprostostí veriť nemôže. Keď verejne odmieta vojenskú dohodu s naším najdôležitejším partnerom v NATO, nejde z jeho strany o právny akt, pripomína to skôr príkladne transparentné lezenie do plynovej rúry Vladimíra Putina.

Generálny prokurátor je najlepšie fungujúcim článkom súčasnej mocenskej garnitúry, vysoko výkonný a absolútne spoľahlivý. Ak nespĺňa vaše očakávania, mali ste ich, na rozdiel od Borisa Kollára a jeho kamarátov z mladosti, nastavené chybne. Maroš Žilinka je predsa charakterný chlap. Niet jediného dôvodu uveriť, že by sa pre svoju kariéru znížil k hádzaniu starých známych cez palubu. Ani keby to on sám tvrdil. Existujú predsa aj nevinné, „biele lži“ a slušní ľudia sa nezbavujú priateľov pre pominuteľnú moc a slávu.

Maroš Žilinka teda koná presne tak, ako to od neho každý súdny človek so základnou orientáciou v slovenskej politike očakával, zaskočiť mohol nanajvýš časť koaličných poslancov. Boris Kollár je politickou alternatívou Mariana Kotlebu pre nezaopatrené ženy. Na Západe niet jedinej hodnoty, ktorá by ho mohla zaujímať, odkedy sa nedajú vekslovať marky za koruny, a bez Kollárovej pomoci by Maroš Žilinka odchádzal do dôchodku bez toho, aby ľudstvo spoznalo a ocenilo jeho skutočnú veľkosť.

Keď generálny prokurátor podsúva tej menej premýšľavej časti slovenskej verejnosti myšlienku, že zlí americkí vojnoví zločinci naplnia naše humná chemickými a biologickými zbraňami, zavádza síce vedome, zároveň to však naozaj neznamená, že by konal v rozpore so svojím svedomím, alebo že by nemal žiadnu profesionálnu a ľudskú integritu. Je omnoho uveriteľnejšie, že autenticky verí v zlo Západu a v mesianistickú rolu Kremľa pri spáse kresťanskej Európy. Stačí sa pozrieť na jeho nadštandardné vzťahy s ruskou prokuratúrou.

Trochu znepokojujúce je azda len to, ako sa Maroš Žilinka pokúša rozhodovať o veciach, ktoré sú celkom mimo jeho právomocí. Lebo veď tá jeho funkcia nie je iba božská, ale je tak trochu aj ústavná, a v ústave sa píše, že Slovenská republika je demokracia. Iste, jej preambula a prvá hlava je plná vecí, ktoré by mohli generálneho prokurátora privádzať do temného zúfalstva, no, zatiaľ je, šľak aby to trafil, stále platná.

Generálnej prokuratúre posielajú medzinárodné dohody na pripomienkovanie preto, aby overila, že ich ustanovenia sú formálne aj vecne v súlade so slovenským i medzinárodným právom. Keby dohoda obsahovala trebárs ustanovenie o tom, že USA u nás môžu umiestňovať chemické a biologické zbrane, generálny prokurátor by mal veľmi rázne upozorniť, že nebude platná, lebo prosto nesmú. Bola by v príkrom rozpore s inými medzinárodnými dohodami a zmluvami.

Uzatvárať medzištátne dohody však generálny prokurátor nemá právo. Tým pádom ich, žiaľ, nemôže ani odmietať. Teda môže, ale činí tak s rovnakou účinnosťou, s akou by odmietal aktuálne počasie, keby sa mu znepáčilo. Pretože demokracia a delenie moci. Čo sú veci, o ktorých Maroš Žilinka vedieť musí, keďže počas štúdia na právnickej fakulte úspešne zložil neľahkú skúšku z teórie štátu a práva. Musel, bez toho by mu nedali diplom.

Generálny prokurátor by prosto mohol vedieť, aké má kompetencie, aj kedy ich prekračuje. Nebol by spôsobilý na výkon svojej funkcie, keby to nerobil vedome, s vedomím absolútnej beztrestnosti. Ako keď si Dobroslav Trnka nechával Mariánom Kočnerom inštalovať do pracovne skrytú kameru, akurát Maroš Žilinka nemusí konať zištne. Mali by sme si prosto pripustiť, že náš najvyšší strážca zákonnosti, po zrelej úvahe a z vnútorného presvedčenia, považuje demokraciu za nepriateľský systém, proti ktorému bojuje s plným nasadením, v úplnom súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím.

Pre fanúšikov demokracie to nemusí byť dobrá správa, ale tak každý boj má víťazov aj porazených. Keby zákonodarný zbor, čo je najvyšší orgán našej demokracie, naozaj chcel, pred Marošom Žilinkom by ju ešte ochrániť dokázal. Stačilo by pripraviť a schváliť zákon o štátnom zastupiteľstve. Tým by automaticky zrušil sovietsky typ prokuratúry, aj so všetkými jej funkcionármi. Síce minimálne dve dekády po termíne, ale ešte stále včas.

Prokuratúra ako jediná inštitúcia takto húževnato prežíva materský režim, ktorý ju stvoril. No pokiaľ ju tu máme, Maroš Žilinka rozhodne nie je pieskom v súkolí systému. Práve naopak, je olejom, ktorý mu umožňuje znova sa rozbehnúť na plné otáčky.

Výsledok závisí výhradne od toho, či chcú naši volení zástupcovia udržať Slovensko v NATO a v Európskej únii, alebo by im bolo milšie, keby sme sa smeli opäť stať súčasťou Ruskej federácie. V tom prípade by mali čím skôr napísať pozývací list. Lebo taký pozývací list sa síce dá aj antedatovať, aj keď už ozbrojená návšteva prebieha, riskujú však, že ich predbehnú agilnejší ústavní činitelia.