Komentár Arpáda Soltésza: Heger sa schováva za sukňou Zuzany Čaputovej

Je osviežujúce vidieť, že aspoň prezidentka Zuzana Čaputová dokáže otvorene pomenovať realitu a fakty. Tie sú mimochodom veľmi jednoduché. NATO nie sú žiadni oni. My sme NATO. Vstúpili sme doň dobrovoľne, pretože drvivá väčšina z nás chcela. Predtým sme boli vo Varšavskej zmluve, ale nie preto, že by sme chceli. Mali sme tu tisíce sovietskych vojakov, ktorí by do nás strieľali, keby sme nechceli. Do NATO sme vstúpili hlavne preto, aby sa sem už nevracali. Dnes sa Vladimír Putin, ktorý sa hrdo hlási k sovietskemu dedičstvu, dožaduje toho, aby nás naši spojenci chrániť prestali. No prečo asi?

Kremeľ sa o nás opäť pokúša rozhodovať tak, ako o nás rozhodoval za čias Leonida Brežneva a Gustáva Husáka. Požiadavka Ruskej federácie, že na Slovensku, ani v ostatných bývalých sovietskych kolóniách, nesmú byť žiadne vojská NATO, je regulárnym aktom nepriateľstva. Kremeľ sa už opäť pokúša iným suverénnym štátom diktovať, čo smú robiť.

Rusko, ako nástupca sovietskeho impéria, stále považuje NATO za svojho nepriateľa. Čo je jeho posvätné právo. Porozumieť tomu napokon nie je zložité, aktuálny ruský režim je autoritársky a kleptokratický, čiže demokracia a právny štát sú preň smrteľnou hrozbou.

Lenže my sme NATO, takže Rusko je náš nepriateľ. To je holý fakt, pred ktorým niet kam uhnúť. A Moskva chce znova zasahovať do našich vnútorných záležitostí. Keď sa dožaduje toho, aby u nás neboli žiadne jednotky severoatlantickej aliancie, môže to znamenať len dve veci: buď sa domáha toho, aby sme z NATO vystúpili, alebo aby sme rozpustili našu vlastnú armádu. Naši vojaci sú totiž jednotkami NATO.

Že súčasná opozícia pracuje v prospech nepriateľa Slovenskej republiky, je v podstate prirodzené. Jej lídri nemajú v právnom štáte žiadnu politickú budúcnosť, a mnohí z nich ani osobnú. Nádej vidia v zločineckom režime Vladimíra Putina, hoci vo väčšine prípadov je táto nádej falošná. Kremeľ tu má k dispozícii lepších biľakov ako je Ľuboš Blaha, lojálnejších gottwaldov ako Robert Fico a spoľahlivejších husákov ako Peter Pellegrini. Niektorí z nich dokonca ani nie sú natoľko hlúpi, aby uverili, že si pod prípadnou ruskou okupáciou udržia moc, ale bolo by pre nich významným víťazstvom, keby si dokázali udržať aspoň osobnú slobodu.

Naším skutočným problémom nie sú potenciálni zradcovia slovenskej štátnosti, ale ústavní činitelia, ktorí sa za ňu nedokážu postaviť. Nie sú schopní nahlas pomenovať, že ich krajinu ohrozuje nepriateľ a bez svojich spojencov nemá šancu ubrániť sa.

Eduard Heger azda aj úprimne verí, že od jeho rétoriky závisí, či Vladimír Putin vydá príkaz na inváziu do Ukrajiny, no na globálnej úrovni od slovenského premiéra skutočne nezávisí vôbec nič. Našťastie, inak by sme mohli brať ako hotovú vec, že Zem zhorí v jadrovom pekle. Niežeby náš predseda vlády netúžil po mieri, ale túžil aj po vysokej zaočkovanosti, a vieme, ako to dopadlo.

Čo by Eduard Heger ovplyvniť mohol, a je vlastne jeho základnou povinnosťou ovplyvniť, je postoj slovenskej spoločnosti. Možno by sme tu nemali najnižšiu podporu zotrvania v NATO a najvyšší podiel konzumentov ruskej vojnovej propagandy, keby aj on jasne pomenoval fakty – my sme NATO a Ruská federácia je náš nepriateľ, pred ktorým sa potrebujeme brániť. Tento konflikt sme nevyvolali my. Vznikol nezávisle od našej vôle, nemáme sa mu ako vyhnúť, bez ohľadu na to, ako veľmi si pri tej myšlienke znečistíme spodnú bielizeň. Môžeme sa iba aktívne brániť, alebo dobrovoľne vrátiť krajinu jej okupantom.

Toto sa, samozrejme, netýka len Eduarda Hegera, ale všetkých ústavných činiteľov a lídrov politických strán, ktorí sa hlásia k slovenskej štátnosti a suverenite. Zmes oportunizmu a zbabelosti spôsobuje, že sa boja nahlas pomenovať realitu. No ak tu 44 percent ľudí verí, že my sme agresor a Rusko je obeť, je to priamy dôsledok ich mlčania. Počuť len politických gaunerov, lúzrov demokracie a právneho štátu, ktorí hulákajú, že Rusko má právo určovať, čo máme robiť na Slovensku. Lebo taký je ich rýdzo osobný záujem.

Lži užitočných idiotov Kremľa sú v tomto okamihu jedinou verziou reality. Zmeniť to musia tí, ktorí dostali vo voľbách mandát, aby viedli štát. Skrývať sa za sukňu Zuzany Čaputovej už nie je iba hanba, ale aj hrubé zanedbanie vlastných ústavných povinností.