Komentár Arpáda Soltésza: Matovičova drahá nevesta sa prespala s Ficom

Prijatie obrannej dohody s USA v parlamente nemožno považovať za nejaké významné víťazstvo vládnej koalície. Bola to povinná jazda, poslanci schvaľovali bezvýznamnú technikáliu. Iná vec je, že keby ju odmietli, išlo by o pohromu zásadného významu. Znamenalo by to, že zákonodarný zbor práve otočil geopolitickú orientáciu krajiny a vracia ju z Európy do Ruska. Pri 79 hlasoch za dohodu sa však rozhodne nedá tvrdiť, že národná rada vyslala presvedčivý signál o pevnom mieste Slovenska v Európskej únii a NATO.

Odpustiť by sa dalo Romane Tabák, ktorá do politiky len tak zablúdila, keď v zlom čase prechádzala okolo nesprávneho miesta a zakopla o Igora Matoviča. Politika jej nejde ani ako tenis, aj keď je to pre ňu nepochybne istejšie a pohodlnejšie živobytie. No očakávať, že bude rozumieť jej obsahu, či nebodaj zákonom, o ktorých hlasuje, by bolo rovnako neprimerané a kruté, ako sa dožadovať, aby vyhrala Grand Slam. Nikto príčetný predsa nebude učiť aportovať mačku, to by bolo týranie úbohej nemej tváre. Úplne stačí, keď je cica ňuňu a neciká na koberec. Koaliční politici, ktorí vykazujú znaky mozgovej aktivity, či dokonca inteligencie, však nesú za situáciu plnú zodpovednosť.

Koalícia vznikala vo svojej súčasnej podobe práve s tým argumentom, že bude mať ústavnú väčšinu. Bolo to síce aj na slovenské pomery veľmi nevkusné a cynické, no aspoň zrozumiteľné ospravedlnenie rozhodnutia, že nová moc, ktorá sa chcela definovať v prvom rade ako protikorupčná, berie na palubu niekoho ako Boris Kollár. Počet matiek jeho detí je úplne irelevantný, no notoricky známe dovolenkové fotky so živými legendami slovenskej mafie z podstaty veci menia koaličný protikorupčný étos na soté s vývarom, ryžou a melónmi. Nechutné, ale veľmi výživné.

Keby Kollárovo hnutie malo snahu iba likvidovať transparentnú legislatívu, ktorej úlohou je zužovať priestor na korupciu, dalo by sa s tým žiť. Sme predsa zvyknutí. Tento štát zakladal Vladimír Mečiar, jeho nástupcovia ho látali i plátali, ba i zdokonaľovali, jeho základné funkcie sa však zásadne nemenili. A kto uveril Igorovi Matovičovi, že holými rukami bojuje proti mafii, zaslúži si, aby zostal s holým zadkom nakopaným mafiou. V tomto smere máme presne to, čo sme si v ostatných voľbách vypýtali.

Na odovzdanie Slovenskej republiky pod okupačnú správu Ruskej federácie tu však majú jasný mandát iba fašisti. Oni sú jediní, ktorí sa netaja tým, že demokraciu považujú za nepriateľský systém a ich konečným cieľom je nastolenie totalitnej fašistickej vlády. A keďže päťmiliónový národ si nemá ako uchovať neutralitu, je spojenie s Ruskom ich jedinou možnou voľbou, tú im nemožno vyčítať. Kto chce nastoliť tyraniu, nemôže sa predsa spájať s Bruselom ani s Washingtonom. Musí sa dohodnúť s Kremľom - on si kľakne pred Vladimírom Putinom a zvyšok Slovenska bude kľačať pred ním. Toto naozaj nie je jadrová fyzika.

Boris Kollár bol síce tiež otvorene euroskeptický, je to v podstate taký kotleba pre neúspešné zlatokopky, no keby na svojom fašistickom videní sveta dôsledne trval, nemohol by vstúpiť do súčasnej koalície. Nielen koaliční partneri, ale aj jeho voliči boli uvedení do omylu, že mu ide iba o vývar, ryžu a melóny. Mohol by teda tvrdiť, že na trochu toho politického vekslovania a žaluďovsko-piťovskú správu vecí verejných mandát dostal, ale na likvidáciu suverenity štátu a jeho vrátenie pod ruskú správu už teda fakt nie.

Jeho potenciálni politickí partneri však mali byť predvídavejší ako typická volička hnutia. Minimálne sa nemali ani trojmetrovou tyčou dotknúť Kollárovho kandidáta na generálneho prokurátora. Nemohli predsa autenticky uveriť, že Kollár má nejaký záujem, ktorý je zlučiteľný s právnym štátom.

V skutočnosti nikdy nebolo zaujímavé, koho každého púšťa Maroš Žilinka na slobodu. Zábava vygraduje až vtedy, keď začne zatvárať, pretože práve na to slúži sovietsky dizajn našej prokuratúry. Generálny prokurátor ešte len zahrieva motor, valec sa zatiaľ vôbec nepohol.

Bezprecedentný výkon podal Žilinka v politike, a nie ako capo di tutti capi prokuratúry. Z bezvýznamnej technickej zmluvy dokázal vyfabrikovať nosnú tému budúcich volieb – Západ alebo Kremeľ? A možno by aj bolo slušné zvážiť možnosť, že to nebol jeho úmysel, keby sa nebol okamžite odobral do Moskvy, aby podpísal zmluvu o spolupráci s gaunerom, ktorý sa ocitol na sankčnom zozname EÚ pre porušovanie ľudských práv. Charakter spolupráce je viac-menej jasný.

Boris Kollár, na rozdiel od svojich formálnych partnerov vo vládnej koalícii, predvídať dokáže. Nátlak Vladimíra Putina na Západ výrazne mení i vnútropolitické pomery. Aj keby súčasná vláda preukázala menej spektakulárnu neschopnosť vládnuť, pracovali by tisícročné kultúrne vzorce národa vo Ficov prospech. Tradičný oportunizmus a zbabelosť ho poženú do šírej náruče matičky Rusi v tom okamihu, kedy by musel o svoju suverenitu bojovať a niečo pre ňu riskovať. Nová neonacistická koalícia Roberta Fica – hrádza proti demokracii – dnes vyzerá ako víťazný tím.

Kollár je už v rozvodovom konaní, chcel by byť znova drahou nevestou. Otázka znie, akú cenu si bude schopný vyhandlovať. Lebo, slovníkom slovenských rodinných tradícií, Boris sa spustil s Ficom už pred svadbou, prespal sa, je to už na ňom vidieť. Keď si ho jeho Robo nevezme, zostane s tým škaredým pankhartom na ocot.