Komentár Arpáda Soltésza: Slovensko sa musí zbaviť zradcov

Rusko je náš nepriateľ. Nevybrali sme si to. Ruská federácia, po zrelej úvahe, zaradila Slovenskú republiku na zoznam svojich nepriateľov. Oficiálne. To nie je hodnotiaci úsudok, ale holý fakt. Čo robí Ruská federácia svojim nepriateľom, dnes už celkom presne vieme. Masovo a nediskriminačne ich zabíja. Akýmikoľvek prostriedkami. Ženy, deti, kohokoľvek. Každého, koho dokáže. Štátny terorizmus a genocída sa stali oficiálnou vojenskou i zahraničnopolitickou doktrínou Kremľa. Aj to je holý fakt. Môžeme ho zbabelo ignorovať, no nedokážeme sa pred ním ukryť. Po Ukrajine sme na rade my. To je základná povaha každého fašizmu, nielen ruského.

Ak dnes niekto podporuje alebo obhajuje fašistické Rusko, podporuje nepriateľa. Ani pred týmto faktom niet kam uhnúť. Právnici sa istotne môžu sporiť o tom, do akej miery musí byť jednotlivec nepriateľovi nápomocný v ničení vlastnej krajiny, aby naplnil skutkovú podstatu vlastizrady, ktorá je už trestná. Ľudský jazyk však nie je produktom práva a každý človek dokáže aj intuitívne určiť, kto pomáha nepriateľovi: Ľuboš Blaha, Robert Fico, Eduard Chmelár, Milan Uhrík, nech vymenujeme aspoň pár najprominentnejších podporovateľov masových vrahov, ktorí nás označili za nepriateľov.

Ich motivácia je vcelku priehľadná. Stačí sa pozrieť, koho každého ohrozujú demokratické inštitúcie a právny štát. Ich politické ciele sú zrozumiteľné, no v čase vojny už celkom určite nie legitímne. Súčasné ústavné zriadenie im nevyhovuje, pretože ich ohrozuje. Pokúšali sa ho odstrániť zneužitím demokratických mechanizmov, no zatiaľ neuspeli. Vojna im otvorila novú príležitosť. Keď budú kolaborovať s nepriateľom a ten zvíťazí, rátajú s odmenou. Dostanú od neho privilegované posty dozorcov nad vlastným zotročeným národom.

Nech sa právnici škriepia, ako má naložiť so svojimi zradcami štát, je to ich práca. Nám, ako ľudskému spoločenstvu, však nič nebráni, aby sme si vyvodili vlastné závery. Všetci tí blahovia, ficovia, chmelári a uhríkovia sa dobrovoľne vyčlenili zo spoločnosti, keď sa rozhodli podporiť genocídu a vojnové zločiny Ruska. Stačí, ak to konečne akceptujeme. Za žiadnych okolností im nesmieme ublížiť, ba nemali by sme im ani len nadávať. Beztak by to k ničomu dobrému neviedlo, iba by sme klesli na ich úroveň.

Bude úplne stačiť, keď blahom, ficom, chmelárom a uhríkom neodpovieme na pozdrav. Neprijmeme ich podanú ruku. Nevezmeme si ich peniaze. Neposkytneme im žiadnu službu alebo tovar, ani žiadnu pomoc, ktorú neukladá zákon. Môžeme sa tváriť, že nie sú. Existujú v rovnakom čase a priestore ako my, no iba fyzicky, nie ľudsky. Nesmieme im ublížiť, no nie sme povinní im akokoľvek pomáhať, ba ani vziať na vedomie ich fyzickú existenciu.

Volá sa to ostrakizácia a je to najúčinnejší nástroj na očistu spoločenstva, akým nás evolúcia vybavila.

Zložitejšie bude zaujať postoj k Rusom, ktorí žijú medzi nami. Rusko je náš nepriateľ, no Rusi ako jednotlivci určite nie. Teda, drvivá väčšina z tých 144 miliónov Rusov v Rusku zrejme áno, no u nás stretnete nejedného ruského hrdinu, ktorý riskoval slobodu a život vo vopred prehranom boji proti fašistickému režimu vo svojej vlasti. Keby sa tam dnes vrátil, rovno by ho poslali na 15 rokov do koncentračného tábora, v ktorom by sotva prežil najbližších 15 mesiacov. To sú ľudia, ktorým sme povinní podať pomocnú ruku, úplne rovnako, ako Ukrajincom, ktorí utekajú pred vraždením.

Nesmieme dovoliť, aby nás ruský fašizmus zbavil ľudskosti. A nesmieme dovoliť, aby nás naša ľudskosť zbavila schopnosti brániť sa pred ruským fašizmom. Hľadanie rovnováhy bude ťažké, ale nevyhnutné. Ak ju nenájdeme, buď prídeme o svoju vlasť, alebo o svoju dušu. Obe možnosti sú desivé. Smerujú k životu, ktorý by už nebol hodný žitia.