Komentár Arpáda Soltésza: Eduard Heger si vybral hanbu

Neúčasť slovenského premiéra na rokovaní s prezidentom Volodymyrom Zelenskym v Kyjeve nie je prosto iba hanba dekády. Tú by sme pokojne prežili, sme zvyknutí, hanba za politickú reprezentáciu je základný životný pocit slovenského občana. Je to predovšetkým premárnená politická a diplomatická príležitosť, aká tu nebola od vstupu Slovenska do NATO a Európskej únie. Mohli sme sa dostať na mapu sveta ako sebavedomá krajina, ktorá vie, kde dnes stojí, aj kam smeruje. Namiesto toho sme iba potvrdili našu tisícročnú stratégiu prežitia, ktorou je zbabelý oportunizmus.

Aj ostatným predsedom vlád, ktorí sa vybrali vlakom do Kyjeva, ich bezpečnostné zložky nepochybne povedali, že im cestu „neodporúčajú“. Možno sa ich aj ráznejšie opýtali, či azda pánovi premiérovi neráčilo preskočiť. Lebo je to nepochybne vysoko riziková situácia, pri ktorej nijaká bezpečnostná zložka nedokáže zaručiť bezpečnosť šéfa exekutívnej moci. A zaiste platí, že žiadna ochranka nedokáže ochrániť osobu, ktorá ju neposlúchne. No posledné slovo má práve chránená osoba.

Opomeňme, že cielený útok na vlak s premiérmi krajín NATO by bol vrcholne nepravdepodobný. Keby ich na území Ukrajiny zavraždili Rusi, onedlho by sme sa dívali na horiaci Kremeľ v troskách. Keby už bol Vladolf Putler pripravený rozpútať tretiu svetovú vojnu naplno, boli by jeho rakety dávno zablúdili do Poľska alebo do Rumunska.

Rakety a bomby, samozrejme, naozaj dokážu „zablúdiť“, bez skutočného úmyslu, omylom. Cestovať do Ukrajiny nie je bezpečné, ani keď tam chodia otcovia slovenských rodín so svojimi autami, aby odtiaľ trebárs evakuovali utečencov s mentálnym alebo telesným postihnutím, a robia to. Sú veci, pre ktoré sa oplatí riskovať.

V tejto konkrétnej situácii naozajstný politický líder odpovie svojim bezpečnostným zložkám, že ich argumentom rozumie, berie ich na vedomie, zbavuje ich akejkoľvek zodpovednosti, no politický a diplomatický význam misie tak závratne prevyšuje potenciálne riziká, že na ten vlak nastúpi a pôjde do Kyjeva. Problém Eduarda Hegera spočíva v tom, že nie je ani naozajstný politik, nieto ešte líder. Zjavne slušný človek, muž kompromisu, pracovitý a schopný úradník. Úradník, ktorý zohrieva kreslo Igora Matoviča a robí, čo môže. Čo vidíme, je jeho maximálny výkon. V pokojných časoch bez pandémií a vojen by sme sa rýchle naučili vážiť si ho. V čase vojny sa, žiaľ, stáva veľmi reprezentatívnym reprezentantom toho, na čo ako národ nemôžeme byť hrdí.

Eduard Heger si vybral hanbu, lebo to bolo bezpečné. Ako ľudské spoločenstvo si ju vyberáme už nejakých tisíc rokov. Bez ohľadu na to, že náš svet sa tým nestáva bezpečnejším miestom, postihujú nás rovnaké dejinné tragédie a pohromy ako našich susedov.

Autentická národná hrdosť sa rodí v boji. Vidíme to denne v Ukrajine. Národná hanba sa rodí v teple za pecou. Vidíme denne doma. Predseda našej vlády iba potvrdil status quo.

Po stáročia si tu pestujeme pocit, že sme príliš malí, bezvýznamní a slabí, aby sme čokoľvek ovplyvnili. Nebojujeme ani sami za seba, lebo neveríme, že by sme tým čokoľvek dosiahli. Budeme sa musieť zmieriť s tým, že to za dve-tri generácie nezmeníme. No ak sa s tým už zmierime, nemali by sme nikomu mať za zlé, keď nás považuje za malých, bezvýznamných a slabých.