Komentár Arpáda Soltésza: Putinovské Maďarsko je pre nás toxický partner

Prezidentka republiky toho veľa nezmôže, dokonca ani v čase vojny, hoci formálne je vrchnou veliteľkou ozbrojených síl. Hlava štátu slúži podľa našej ústavy predovšetkým ako jeho formálna ozdoba, a v tomto ohľade je Zuzana Čaputová tým najlepším, čo sme tu kedy mali. Istý manévrovací priestor má len v zahraničnej politike a bolo by azda načase, keby v ňom manévrovať začala. Hlavne vďaka nej nás napokon civilizovaný svet stále vníma ako svoju váhavú súčasť, no tento stav nemusí vydržať večne.

Keď vznikala neformálna formácia V4, okrem spoločného komplexu národnoštátnej menejcennosti Maďarov, Poliakov, Čechov a Slovákov, mala aj nejaký racionálny a pragmatický základ. Odvtedy prešiel každý z členov svojím vlastným vývojom a pokiaľ sa ktorýkoľvek z nich stále necíti ako rovnocenný partner ostatných štátov Európskej únie či spojencov v NATO, je to tak najmä preto, že sa ním nedokázal stať. Ako trebárs Maďarsko.

Treba uznať, že Viktor Orbán, panovník všetkých Maďarov, je mimoriadne stabilný, spoľahlivý a verný spojenec. V dobrom i v zlom. Neobrátil sa chrbtom Vladimírovi Putinovi ani teraz, keď fašistické Rusko rozpútalo vojnu, cielene masakruje civilné obyvateľstvo v susednej krajine, dopúšťa sa vojnových zločinov, usiluje sa o etnocídu Ukrajincov a vyhráža sa celému svetu jadrovými zbraňami. Síce vo svojej vojne nemôže zvíťaziť, otvorenou však zostáva otázka, akú veľkú časť sveta so sebou Rusko strhne do záhuby a koľkých ľudí pri tom povraždí. Zostávať jeho spojencom nie je práve komfortná pozícia.

Niežeby Viktor Orbán mal na výber. Svojho času uveril rovnakej hlúpej propagande a lžiam, ktorým aj samotný Vladimír Putin – že Rusko je mocné, jeho armáda neporaziteľná a jeho vládca čoskoro obnoví sovietske impérium vo svojich pôvodných hraniciach. Tí dvaja si museli aj tak normálne ľudsky rozumieť, veď horúčkovité sny o veľkom Uhorsku sú svätým grálom maďarskej nacionalistickej politiky. Orbán sa teda rozhodol, že až Putin uspeje, bude konečne raz aj Uhorské kráľovstvo stáť na víťaznej strane. Keď mohol Horthy dostať za svoje služby Felvidék od Hitlera, prečo by si ho nemohol vyslúžiť aj Orbán u Putina? Ideálne aj s kúskami Ukrajiny a Rumunska.

Orbánovi navyše imponoval Putinov spôsob vládnutia, pri ktorom nie je mocnár závislý od vrtkavej priazne a nálady pospolitého ľudu. Aj on umlčal nezávislé médiá, takže nebolo toho, kto by mohol vodcu kritizovať. Úspešne ovládol súdnictvo a v plnej miere ovláda aj ekonomické zdroje krajiny, ktoré si delí medzi svoju kleptokratickú elitu plne závislú od jeho svojvôle. Oponentov režimu síce v Maďarsku nevraždia ani nezatvárajú, no pokiaľ nechcú pomrieť hladom, nezostáva im iné, než opustiť krajinu.

Orbána práve čakajú voľby a obraz fašistického Ruska, s ktorým je jeho režim neoddeliteľne previazaný, nielen politicky, ale aj ekonomicky, mu v nich pravdepodobne nepomôže. Na zásadný obrat už ale nemá čas, takže mu nezostáva iné, ako sa pokúšať predať voličovi akúsi „maďarskú neutralitu“. A bude len na maďarskom voličovi, či ju kúpi.

Pokiaľ si Orbán po voľbách udrží moc, bude prakticky nevyhnutné vypoklonkovať Maďarsko z NATO. Je jednoducho nemysliteľné, aby v ňom naďalej zostával spojenec nášho nepriateľa, s ktorým už vedieme vojnu, aj keď naše územie (zatiaľ) priamo nebombarduje. Niežeby vyslovene nechcel, stačí počúvať oficiálnych ideológov a propagandistov Kremľa, len sa mu ešte nenaskytla vhodná príležitosť. Tvrdší oriešok bude predstavovať vytlačenie Maďarska z Európskej únie, na čo neexistuje mechanizmus, ale je prakticky isté, že nejaký sa napokon nájde. Keby nič iné, Západ sa v dôsledku ruskej fašistickej expanzie začína učiť, že dodržiavanie dohôd s gaunermi, ktorí ich sami ignorujú, je samovražda.

Maďarský národ si rozhodne zaslúži svoju poslednú šancu vo voľbách, ktoré budú už na budúci víkend. Pokiaľ ju nevyužije, mali by k tomu zaujať rázny postoj práve jeho najbližší partneri, čiže aj Slovensko. Od slovenskej vlády v jej aktuálnom zložení sa nedajú očakávať ani rázne gestá, nieto rázne činy, od Zuzany Čaputovej však môžeme právom očakávať o čosi viac. Je to možno jej posledná príležitosť, aby sa stala skutočným politickým hráčom. Môže začať podnikať aktívne kroky, ktorými sa od Maďarska dištancujeme. Už len oznámenie, že hlava štátu sa definitívne prestane zúčastňovať na akýchkoľvek aktivitách V4 by malo značnú politickú silu a hodnotu.