Komentár Arpáda Soltésza: Mikulec by mal odísť vyváľaný v dechte a perí

Minister vnútra Roman Mikulec s infúziou v ruke odkazuje, že má len jedno zdravie, čo je prvá naozaj rozumná vec, ktorú sme od neho za dva roky počuli. Svoje odvolávanie v parlamente hrdinsky ustál, a teraz by nič tak neprospelo jeho zdraviu i Slovenskej republike, ako keby si šiel užiť zaslúžený výsluhový dôchodok vojenského špióna.

O Mikulcových predchádzajúcich kariérnych úspechoch toho veľa nevieme, pretože o nich vedieť ani nemáme. No už samotný nápad, aby si do kresla ministra vnútra sadol bývalý vojak, ide proti základným princípom demokracie. Armáda nie je, a nemôže byť organizovaná demokraticky, kým úlohou ministra vnútra je organizovať správu demokratického štátu.

Niežeby by logika tejto voľby nebola dobre čitateľná: vnútro, policajti, uniformy, bezpečnosť, vojenské uniformy, armáda, Mikulec. A bol to aspoň bývalý vojenský špión, nie ako Kyselica, ktorý bol aktívny aj v čase svojej kandidatúry do národnej rady. Nemusíme byť zbytočne krutí a môžeme, aspoň pre potreby tohto textu, uznať, že obsadenie vnútra vojakom nebolo priamo antidemokratickým počinom. Bol to iba prejav dokonalého diletantstva.

Ľudia, ktorí majú iba veľmi hmlistú predstavu o fungovaní štátu, si myslia, že minister vnútra je ministrom polície. Nuž, policajný zbor v skutočnosti vedie policajný prezident, minister vnútra je predovšetkým šéfom štátnej správy. Nie je však prekvapujúce, že obyčajní ľudia, ktorí skladali vládu, mali o fungovaní štátu podobné predstavy, ako teta Mara z Blatných Remiet. V podstate môžeme byť radi, že nemali medzi kamarátmi železničného sprievodcu, lebo aj tí nosia uniformy.

Ale veď dobre, vyskúšať sa dá všeličo, niekedy to dokonca funguje. Minister Mikulec však opakovane prejavil takú pozoruhodnú neschopnosť riadiť svoj rezort, pri ktorej by ho každý príčetný koaličný líder vymenil už len z pudu politickej sebazáchovy.

Mikulec opakovane zlyhával už počas pandémie, aj keď pre spravodlivosť treba dodať, že tak činil s výdatnou pomocou ostatných kolegov vo vláde. Že je definitívne nespôsobilý vykonávať svoju funkciu, ukázala až vojna a (vopred očakávaný) príliv utečencov z Ukrajiny. Ponechajme bokom, koho si Mikulec na manažovanie utečeneckej krízy najal. V podstate je to jedno. Keď minister štátneho organizačného aparátu potrebuje zveriť organizáciu čohokoľvek externej firme, implicitne tým priznáva, že na svojom mieste nemá čo hľadať. Ak sa pri tom v druhej polovici funkčného obdobia stále odvoláva na nečinnosť svojich predchodcov, mal by odchádzať vyváľaný v dechte a perí, priviazaný na osla.

V rozpore s mýtmi zdedenými z predošlého režimu má Slovensko vcelku solídny úradnícky aparát. V rôznych úradoch dnes zväčša pôsobia ľudia, ktorí nielen rozumejú svojej odbornej agende, ale svoju prácu naozaj chápu ako službu verejnosti. Používajú pri nej hlavu, dokážu byť empatickí i proklientskí.

Úradníci však nedokážu byť flexibilní. Vyplýva to zo základnej povahy ich povolania. Rovnako ako policajti, môžu robiť len to, čo im zákon prikazuje, nie čo sami považujú v danom okamihu za správne. A keď si to domyslíte do konca, niet tomu čo vytknúť. Je to základná poistka pred úradníckou či policajnou svojvôľou. Na to tu máme politické vedenie, konkrétne ministra vnútra, aby v neštandardnej situácii nastavil pravidlá a umožnil svojim úradníkom urobiť, čo treba. Všetko ostatné zvládnu aj bez neho. Aj bez externých firiem.

Dá sa v plnej miere pochopiť, že vládnuca koalícia neodvolá svojho ministra na žiadosť opozície. Obzvlášť, keď ide o opozíciu, ktorá sa stala opozíciou slovenskej štátnosti a presadzuje na Slovensku záujmy nepriateľskej Ruskej federácie. Podržať Mikulca v parlamente bolo správne. Ďalším správnym krokom by bolo, keby minister vzal svoje zdravie naozaj vážne. Odísť zo zdravotných dôvodov nie je prehra ani hanba.

Je, samozrejme, možné, že Roman Mikulec nie je schopný sebareflexie a stále má zo seba dobrý pocit. V tom prípade by mu mali dohovoriť jeho vlastní. Ak už nie pre úctu k policajtom a úradníkom, ktorí pod jeho vedením vyzerajú ako treťotriedny komparz v zlej tragikomédii, tak z rýdzo pragmatických dôvodov. Ak mu nestačili dva roky, aby dorástol do svojej funkcie, tak na ňu prosto nie je vhodný. Do volieb ešte nevyhnutne vygeneruje veľa hanby a volebné náklady na jeho udržanie v úrade môžu znamenať rozdiel medzi politickým životom a smrťou. Lebo štátny aparát, to je aj veľká masa voličov.