Komentár Arpáda Soltésza: Nepríjemná lapália Mariana Kotlebu

Rozsudok nad Marianom Kotlebom síce nie je v ničom prielomový, ba ani prekvapujúci, práve preto je však osobitne dôležitý, obzvlášť v týchto dňoch. S rozsudkom najvyššieho súdu nemožno polemizovať, musíme ho vziať na vedomie a rešpektovať ho. Zároveň je potrebné povedať si, čo berieme na vedomie a čo sme nútení rešpektovať: Nemali by ste verejne sympatizovať s neonacizmom, no nemusíte sa ani obzvlášť báť, že by vás za to niekto naozaj potrestal.

Marian Kotleba síce príde o svoj poslanecký mandát, ale stále bude ovládať svoju stranu, zvyšky jej poslaneckého klubu i finančný príspevok od štátu. Je to nepríjemná lapália, no žiadna pohroma. Pred svojimi fanúšikmi získa status perzekvovaného bojovníka proti systému, ktorý vyhral bitku, hoci s ľahkými zraneniami. Jazvy, ktoré si z nej odnáša, mu nanajvýš pridávajú na politickej kráse a príťažlivosti. Keby ho nikdy nepostavili pred súd, bola by napáchaná spoločenská škoda omnoho menšia. Lenže prokuratúra iba konala svoju povinnosť, čo je principiálne správne.

Zákon nemôže vykladať ani zákonodarca, ktorý ho napísal a schválil, je to výhradná právomoc nezávislého súdu. Najvyšší súd nám zákon vyložil a nastavil tým jeho výklad aj pre budúcnosť.

Ani nezávislý súd, samozrejme, nežije v sterilnom názorovom vákuu. Sudca je človek. Je produktom spoločnosti, ktorú obsluhuje. Na najvyššom súde rozhoduje elita slovenského súdnictva, v súlade so svojím právnym názorom, vnútorným hodnotovým nastavením a presvedčením. Myslieť si, že rozhodnutie senátu v tejto veci ovplyvnil akýkoľvek vonkajší faktor, by bolo aj v najlepšom prípade prejavom číreho stihomamu.

Sudcovia sa Kotlebovým sympatiám k neonacizmu neobrátili chrbtom, netvárili sa, že ich nevidia. Len nedospeli k presvedčeniu, že ich prejavovanie na verejnosti je nutne ich propagáciou, alebo že by bolo hodné takého trestu, ktorý by mal odsúdeného mrzieť. Kto by sa rozsudku čudoval, je postihnutý naivitou, ktorú zákony prírody, konkrétne tie evolučné, obvykle trestajú vyhynutím.

Fašizmus v jeho najrýdzejšej podobe dnes vidíme na fotografiách znásilnených a zmasakrovaných ukrajinských žien a detí. Iste, mnohí majú z tých fotografií nočné mory. No pre mnohých sa stali výdatným zdrojom pornografie, ktorá by mimo vojnového spravodajstva vôbec nebola legálna. Existuje určité množstvo ľudí, ktorých láka na fašizme práve prísľub slobodného lúpenia, znásilňovania a vraždenia. A je tu ešte väčšia skupina takých, ktorí sú prosto ľahostajní. Prípadne im to aj prekáža, ale nie natoľko, aby riskovali svoj vlastný život, zdravie, majetok či pohodlie. Sú úprimne presvedčení, že fašizmu sa treba poddať, lebo je to bezpečnejšie. Keď ich už má niekto znásilniť, nemusí ich pri tom ešte aj dobiť. A keby tým mala utrpieť ich sebaúcta, stále si môžu povedať, že to bola láska.

Tento zbabelý oportunizmus je na Slovensku už po stáročia základnou stratégiou prežitia. Takí sme. Nie ako jednotlivci, ale ako spoločnosť.

Najvyšší súd je jej integrálnou súčasťou tejto spoločnosti. Jeho rozsudok síce nikoho nepoteší, ale nikoho ani neprivedie k nebezpečnej zúrivosti. Každý ho môže pred svojimi interpretovať ako víťazstvo:

„Odsúdili ho!“

„Nepotrestali ma!“

Zlatý štandard právnického alibizmu. Nebolo by však spravodlivé hnevať sa na najvyšší súd. Práve na to vlastne nemáme dôvod. Rozhodol tak, že rozčúlil najmenšiu možnú časť spoločnosti. Je pri tom úplne jedno, že to vlastne nemusel byť jeho pôvodný zámer. To prosto nevieme, pretože je to výhradne medzi sudcom a jeho svedomím. My môžeme len veriť, že konal v súlade s ním. A prečo by sme neverili? Sú to predsa naši sudcovia. Najlepší z nás. Sú ako my, len v čírejšej podobe.

Rozsudok nad Marianom Kotlebom je obzvlášť dôležitý, pretože jasne ukazuje, kde dnes, v čase fašistickej genocídy páchanej na susednom národe, stojíme ako ľudské spoločenstvo. Nie sme síce fašisti, ale to ešte nie je dôvod, aby sme sa fašizmu bránili, či s ním nedajbože aktívne bojovali.