Komentár Arpáda Soltésza: Fica ženie strach, Blahu inštinkt zabijaka

Aj by sa dalo očakávať, že minimálne Monika Beňová bude k prezidentke Zuzane Čaputovej empatická, lebo veď tí istí ľudia, ktorých prvého mája hecovali na tribúne v Nitre, kričali to isté aj na jej adresu. Akurát Beňová bola pre nich „červená“, nie „americká“. Europoslankyňa, žena a matka sa tvárila, že by tam azda radšej ani nebola, no neodišla. Zostala. Poskytla svoje meno i tvár k burcovaniu nacistickej luzy. Za ďalšiu zmienku vec nestojí, vesmír ju už potrestal tým, že ju odsúdil na doživotie so sebou samou. Zaželajme jej milosrdný svet bez zrkadiel, aj čo najmenej pohľadov do očí sociálnodemokratických kolegýň v Bruseli.

Vulgárne nadávky majú svoje neodškriepiteľné čaro. Konkrétne v tom, že nehovoria nič o tom, komu sú adresované, ale povedia vám všetko o tom, kto ich vyslovil. S absolútnou istotou vieme, že aktuálna hlava štátu nikdy nikomu neposkytovala sexuálne služby za úplatu. Keď ju niekto pomenuje vulgárnym označením prostitútky, neoznamuje tým žiadnu vecnú informáciu. Nemá nič skutočné, čo by jej dokázal vyčítať, tak si iba tak sprosto ziape do vetra. Je to intelektuálna úroveň hnedého sedimentu na dne spoločnosti, ktorý sa po desiatej borovičke pokúša ponížiť ženu.

Nebuďme však na prominentov Smeru neprimerane prísni. Toto je prosto najvyššia úroveň, na ktorú dnes ešte dosiahnu. Nikto lepší im už svoj hlas nedá a keby mali naozajstní fašisti len štipku politického rozumu, vedeli by, že ich na smetisko politických dejín pošle oportunistický Fico, až im úplne vykradne elektorát. Keby sa im aj predsa ušlo čosi hlasov a dostali by miesto vo vláde fašistického Smeru, postihne ich osud Mečiara, Slotu, Bugára a Danka. Volebné obdobie s Ficom totiž ešte nikto politicky neprežil.

Ficova súkromná poloha, podľa všetkých dostupných zdrojov, je od tej prvomájovej významne odlišná. Ako každý lacný populista, dáva svojmu nenáročnému publiku, čo od neho žiada, no nie je v tom autentický. Autentický je jeho roztlieskavač Ľuboš Blaha. On je jedinou skutočne zaujímavou postavou nitrianskeho fašistického mája. Na zázname z oslavy primitivizmu a nenávisti je vidieť, že člen ústavu politických vied SAV je skutočne vo svojom živle. Neexistuje jediný dôvod neuveriť mu, že toto je naozaj on.

Byť marxistickým filozofom v 21. storočí, je veľmi podobné, ako byť konštruktérom parných lokomotív. Blahove ambície vždy vysoko presahovali jeho schopnosti, preto sa úplne prirodzene priklonil k praktickej politike, a v rámci nej k totalitným režimom, ktoré namiesto schopností odmeňujú lojalitu. Verejne obdivoval takmer všetkých masových vrahov v politike, od Chue Guevaru až po Vladimíra Putina. K Ficovi je lojálny do roztrhania, nie však preto, že by túžil doživotne zaňho robiť špinavú robotu. Jeho lojalita je prostriedkom, ako sa dostať na vrchol.

Rozoberať, „čo by bolo, keby“, nie je novinársky žáner, no môžeme legitímne uvažovať nad tým, aké sú dlhodobé strategické ciele jednotlivých politikov. Robert Fico napríklad potrebuje bezpodmienečne odstrániť demokraciu, pretože právny štát preňho, dnes už celkom zjavne, predstavuje najakútnejšie ohrozenie. Ak sa mu to však podarí, nevyhnutne tým vydá Slovensko do rúk nacistického Ruska.

To by bolo zasa v úplnom súlade s dlhodobou stratégiou Vladimíra Putina, ktorý sa usiluje o rozšírenie svojho impéria v hraniciach Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Presne o tom bolo jeho predvojnové ultimátum, že NATO sa musí vrátiť za hranice z roku 1997. Slovenská armáda je NATO, čiže by sme ju buď museli rozpustiť, alebo z aliancie vystúpiť. V oboch prípadoch by sme boli naozaj ľahká korisť.

Rozdiel oproti sovietskej okupácii po roku 1945 by spočíval v tom, že Rusko dnes túži po odplate. Štáty, ktoré ho opustili a pridali sa k Západu, plánuje potrestať, otvorene o tom hovorí. Slovensko by čakala rovnaká „denacifikácia“, akú v Kremli naplánovali pre Ukrajincov. Desaťtisíce Slovákov by prosto zmizli v ruských koncentračných táboroch, tisíce by popravili priamo v uliciach, v ktorých by osloboditelia znásilňovali a rabovali. Legitimitu by tomu dodala slovenská bábková vláda, ktorá by Putina oficiálne požiadala o pomoc pri oslobodení spod jarma demokracie.

Fico však nemohol do takej miery stratiť svoje mentálne schopnosti a politický inštinkt, aby veril, že by takej vláde mohol šéfovať on. Keď v roku 2014 súhlasil so spustením reverzného toku plynu cez Slovensko na Ukrajinu, Putina zradil tým najhrubším spôsobom. Naozaj to nebol žiaden bezvýznamný formálny akt či politické gesto. Keby sa bolo podarilo Moskve odrezať Kyjev od prístupu k plynu, mohli sa dejiny vyvíjať inak a Rusko dnes nemuselo zažívať najponižujúcejší vojenský debakel vo svojich dejinách.

Keby sa Slovensko dostalo pod vládu Kremľa, po prvotnom vykynožení jeho tradičných oponentov by nevyhnutne prišli na rad vnútorní nepriatelia. Taká je prosto ruská technológia moci, dôverne ju poznáme z 50. rokov minulého storočia. Komunistov vešali komunisti, na želanie Moskvy, ochotne a bez reptania.

To by bol ten deň, kedy by Ľuboš Blaha konečne mohol dosiahnuť na vrchol svojich ambícií. Síce by musel byť lojálny k pánom v Kremli, ale doma by mohol byť kráľom luzy, ktorá ho už teraz miluje. Na čo by mu ešte bol Fico?

Na prvomájovom pódiu stáli Fico a Blaha vedľa seba, burcovali spodinu k skandovaniu rovnakých vulgárností, no každý z nich mal celkom odlišnú motiváciu. Fico sa zmieta medzi Scyllou a Charybdou. Ženie ho strach zo spravodlivosti, a ženie ho do slepej uličky. Blahu ženie inštinkt zabijaka. Blaha je ten, ktorý má šancu na budúcnosť.