Komentár Arpáda Soltésza: Matovič je mŕtvy, nech (o)žije Heger!

Boris Kollár prejavil svoju lásku k Igorovi Matovičovi podobným spôsobom ako k matkám svojich detí, ale byt mu za to nekúpi, našepkáva prvá zlomyseľná myšlienka po negatívnom hlasovaní o vydaní Roberta Fica do rúk nezávislého súdu. Skutočnosť je však pre lídra OĽaNO omnoho tristnejšia. Na smetisko politických dejín ho totiž poslali jeho vlastné poslankyne. Spláchli mu jedinú agendu, ktorú vôbec mal. Keby bol Matovič naozajstný politik, po ich dnešnom hlasovaní by určite nezvažoval odchod z politiky. Ten by bol automatický. Váhať by mohol nanajvýš nad zmyslom svojej ďalšej fyzickej existencie.

Zuzana Čaputová by mala ďakovať všetkým bohom, v akých kedy ľudia uverili, že ju Matovič neplánuje v prezidentských voľbách podporovať. Toxickejší by pre ňu neboli už ani Fico a fašisti. Skrachovaný koaličný líder smrdí lúzerstvom, a to je v politike ten najjedovatejší pach.

Hlasovanie o Ficovi bolo nevyhnutným produktom dlhého radu krížom krážom chaoticky pozapínaných gombíkov. Prvým z nich bola predstava voliča, že Matovič holými rukami bojuje proti mafii. Nikdy s nikým nebojoval, ak nerátame perfídny podraz na Radoslava Procházku. Kreatívne parazitoval na protikorupčných témach, ktoré otvárali iní. Bol hlučný a zábavný, tak si ho s nimi ľudia spojili. Matovičova politická garnitúra však protikorupčnú politiku nikdy nerobila, ani ju robiť nebude. Na to si už Boris Kollár s rodinou dohliadnu.

Politici nedokážu, nemôžu a nesmú bojovať proti korupcii tým, že budú zatvárať skorumpovaných kolegov. Neumožňuje im to ústava, ba ani samotná demokracia, ktorej základným princípom je, medzi inými, delenie moci. Stíhanie a trestanie zločincov je exkluzívne v rukách polície, prokuratúry a súdov. Politici sa k nemu ani vyjadrovať nemajú. Oni bojujú proti korupcii prijímaním transparentnej legislatívy, ktorá na ňu zužuje priestor a uľahčuje jej odhaľovanie. Teda tí, ktorí bojujú. U nás sa takéto nedeje.

Pomenujme veci pravým menom. Matovič vo voľbách nedostal mandát na boj proti korupcii, spoločenskou objednávkou nebol právny štát. Ľudia chceli pomstu. Tú im Matovič sľúbil. Až doposiaľ dokonca úspešne vytváral ilúziu, že im ju poskytuje. Chceli vidieť Fica za mrežami a všetko smerovalo k tomu, že ho tam uvidia. Bolo pritom úplne jedno, že by to boli iba mreže väzobnej cely. Len zanedbateľný zlomok Matovičovho voličstva má kapacitu pochopiť, že väzba nie je za trest, a ani by tak nemala pôsobiť. Pomstychtiví teraz dostali tenisovou raketou po papuli, definitívne stratili nádej, a dobre im tak. Lebo keď sa spravodlivosť zmení na pomstu, je s demokraciou koniec.

Iná vec je, že máloktorý zo 150 poslancov, ktorí sa hlasovania do nohy zúčastnili, rozumie svojej ústavnej funkcii. Ich úlohou nie je posudzovať Ficovu vinu či nevinu, ani postup vyšetrovateľov a prokurátora. To smie iba súd. Ich jedinou úlohou bolo súdu umožniť, aby posúdil a rozhodol. Nedovoliť súdu, aby rozhodoval o jednom z nich, smú vtedy, keď ide o jasnú politickú perzekúciu, ktorej účelom je zmena politických síl v zákonodarnom zbore. To nie je Ficov prípad. Lenže koho to v parlamente zaujíma? Však poslanci, slovami Kataríny Hatrákovej, nie sú obyčajní ľudia. Keby sa hlasovalo o jej výroku, prešiel by ústavnou väčšinou.

Matovičovo fatálne zlyhanie bolo naprogramované v genetickom kóde jeho politickej eseročky i koalície. Tlupa obyčajných ľudí, ktorú dal dokopy, nemá žiadnu spoločnú ideu ani agendu, ktorú by mohla jednotne presadzovať. Iste, každý tam má nejaký záujem, zväčša osobný, vo výnimočných prípadoch dokonca aj verejný, no každý ho má iný.

Katarína Hatráková chce mať moc nad ľuďmi, ktorí sa pred ňou budú aj plaziť, ak bude mať v hrsti ich deti. Romana Tabák chce... ťažko povedať. Novú kabelku? Rozhodne chcú niečo iné ako Matovič, ktorý chcel Fica v ťurme. Pomlčiac o tom, že keď sa niekto rozhodne bojovať proti zločinu s Kollárom po boku, úpenlivo tým žobroní o vystreľovací nôž do chrbta. Matovič ešte ani zďaleka nezažil všetko poníženie, ktoré mu tento vzťah prinesie.

Koalíciu, presnejšie jej vládu, dnes môže zachrániť iba ten najmenej pravdepodobný aktér slovenskej politickej tragikomédie. Nevýrazný a slabošsky pôsobiaci úradník Eduard Heger, ktorého Matovič posadil do svojho kresla, aby mu ho udržiaval teplé. Rozhodne to nie je materiál na populárneho lídra, ukázal sa však ako schopný vedúci. Dokáže reflektovať a naprávať vlastné chyby, čo je u nás nevídané. Učí sa a zlepšuje. Je nudne nekonfliktný a otravne opatrný, ale vždy s tým dôjde, kam potrebuje. A ide tam, kde nevyhnutne potrebuje byť krajina, ktorú vedie. To sme tu už tiež dávno nemali.

Keby bol Heger šofér, bol by to ten otravný dôchodca s klobúkom na hlave, ktorý na svoje škodovke najazdil milión kilometrov bez nehody.

Debakel v parlamente je politickou zodpovednosťou Igora Matoviča, a ono je to parlamentný debakel dekády. Bez ohľadu na to, či je zatvárenie Fica správna, alebo vôbec legitímna politická agenda, Matovič nijakú inú nemá. Ako koaličný líder nebol schopný zabezpečiť šancu na jej presadenie ani vo svojej vlastnej strane. Skončil. Bodka. Skúsenosť nás učí, že z neho bude veľmi agilný politický nemŕtvy, ale po tomto hlasovaní je už len zombie, bez akejkoľvek budúcnosti.

Ak bude hrať Heger šikovne, môže prevziať iniciatívu, zlyhaného lídra izolovať, odstaviť a nahradiť. Na rozdiel od Matoviča má za sebou úspešné obdobie a vybudoval si solídnu reputáciu. Je ťažké predstaviť si ho ako politického hráča, ale nebolo o nič ľahšie predstaviť si ho ako použiteľného premiéra. Znie to zaiste hrozivo, no jedinou nádejou tejto krajiny je momentálne Heger. Však nádej je, z definície, opakom racionálne očakávateľného výsledku.