Komentár Arpáda Soltésza: Kúpte 9. mája Ukrajincom náboje

Civilizovaný svet si pripomína koniec druhej svetovej vojny, Rusko až o deň neskôr oslávi svoj najdôležitejší národný mýtus - víťazstvo nad fašizmom vo veľkej vlasteneckej vojne. Tá začala podstatne neskôr. Mýtus totiž milosrdne mlčí o tom, že druhú svetovú začal Sovietsky zväz spoločne s nacistickým Nemeckom. Stalin zaútočil s Hitlerom na Poľsko, spolu ho okupovali, spolu vraždili jeho obyvateľstvo, hoci podľa odlišného kľúča. Nemci sa sústreďovali na genocídu Židov, kým sovieti sa sústredili na systematické zabíjanie poľskej elity.

Josif Stalin sa s Adolfom Hitlerom dohodol, Európu si vopred podelili. Keď ho nemecký spojenec zradil a zaútočil aj naňho, spočiatku tomu nedokázal uveriť. Nebyť masívnej pomoci Spojených štátov, ktorá mala veľmi podobný charakter ako ich dnešná pomoc Ukrajine, nebol by sa ubránil. Mimochodom, vtedy azda nikto netrpel bludom, že vyzbrojovanie Stalina zbytočne predlžuje vojnu s Hitlerom.

S pomocou spojencov sa napokon Stalin nielen ubránil, ale dokázal vojenskou silou dobyť všetko, na čom sa s Hitlerom pôvodne dohodol, ba aj oveľa viac. Komunistická propaganda nám 40 rokov vymývala mozgy príbehom oslobodenia spod fašistickej okupácie, a my sme ho vďačne prijímali, pretože nás ušetril bolestnej sebareflexie.

Vojnový slovenský štát bol fašistický. Bol spoľahlivým spojencom Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu. Za každého Žida, ktorého si odviezli Nemci do vyhladzovacieho tábora, sme im zaplatili 500 ríšskych mariek, výmenou za garanciu, že ani deportovaný Žid, ani Tretia ríša už nikdy nevznesú nárok na jeho majetok. Platili sme za vraždenie vlastných občanov. Iste, Slovenské národné povstanie bol významný počin, ale bolo to povstanie, nie politika štátu. Spolu s nemeckou ríšou ho potláčali naše vlastné inštitúcie.

Sovieti nás regulárne dobyli, nie oslobodili. Ponechali si nás ako vojnovú korisť, za ktorú zaplatili krvou. Oficiálna propaganda však hovorila o oslobodení. Nielen u nás, ale dokonca aj vo východnom Nemecku, ktoré pripadlo Sovietskemu zväzu. Stáli v ňom pamätníky pripomínajúce oslobodenie nemeckého ľudu spod nacistickej tyranie. Naozaj.

Tí, ktorí sa stali súčasťou sovietskeho impéria, sa nikdy nemuseli vyrovnávať s fašistickou minulosťou. Denacifikácia prebiehala len na územiach, ktoré dobyl Západ. Sovietom v konečnom dôsledku nikdy neprekážala totalitná, vražedná povaha fašizmu. Bola to prosto konkurenčná ideológia, s ktorou bojovali o územie. A vyhrali.

Keď sovietske impérium ekonomicky skrachovalo, prišlo aj o svoje územia dobyté vo veľkej vlasteneckej vojne. V okamihu, keď ruský prezident Vladimír Putin pomenoval rozpad Sovietskeho zväzu ako najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia, bolo zrejmé, že sa s ich stratou nikdy nezmieri. Rusko však bolo natoľko oslabené, že jeho výrok nik nebral vážne. Zdalo sa nepredstaviteľné, aby Kremeľ akýmkoľvek spôsobom získal späť krajiny, ktoré považuje za svoj oprávnený majetok vyplatený životmi vojakov červenej armády.

Najciteľnejší zlom nastal počas vlády amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý sa naivne pokúšal „resetovať“ vzťahy s Ruskom. Zahraničnej politike fatálne nerozumel, jeho dobre mienené ústupky, nevyhnutne pochopené ako prejav slabosti, založili požiare, ktoré horia dodnes. Kľúčová bola anexia Krymu Ruskom, na ktorú sa rozhodol nereagovať vojensky, hoci to bola jeho povinnosť.

Ukrajinský štát deväťdesiatych rokov a režim Leonida Kučmu rozhodne nebol takého charakteru, že by ho ktokoľvek príčetný rád videl ako jadrovú veľmoc. Nakoniec sa ho podarilo v roku 1994 presvedčiť, aby s USA, Spojeným kráľovstvom a Ruskou federáciou podpísal budapeštianske memorandum, v ktorom Ukrajina súhlasila, že odovzdá svoj jadrový arzenál zdedený zo Sovietskeho zväzu. Výmenou sa zaviazali garantovať jej územnú celistvosť v rámci vtedy uznaných hraníc. Čiže vrátane Krymu i Donbasu.

Keď Putin anektoval Krym, bolo povinnosťou ostatných signatárskych krajín zabrániť mu v tom. Pre Putina to bol test, nechal si dostatok manévrovacieho priestoru, aby sa v prípade núdze stiahol a poprel, že by mal s udalosťami na území svojho suseda čokoľvek spoločné. V okamihu, keď nenarazil na nijaký skutočný odpor, vyhodnotil Západ ako slabého súpera, ktorý nebude bojovať. To boli Putinove Sudety. Okno príležitosti sa otvorilo dokorán. Hneď vtedy sa začali prípravy na novú vlasteneckú vojnu, ktorej cieľom je obnovenie ríše, a pokiaľ to bude možné, aj jej ďalšia expanzia. Fašistické ruské impérium dostalo šancu.

Definícia fašizmu je prekvapujúco vágna a fluidná, vášnivo nad ňou diskutujú aj renomovaní odborníci. No na Západe by ste ťažko hľadali jeho relevantnú definíciu, do ktorej by sa dnešný ruský režim pohodlne nezmestil. Kto by mal pochybnosti, môže si trebárs prečítať slávnu esej talianskeho spisovateľa a filozofa Umberta Eca Večný fašizmus uverejnenú v júni 1995. Dnes to vyzerá, že si Ecovu analýzu princípov fašizmu niekto v Kremli podrobne naštudoval a použil ju ako manuál pri transformácii Ruska.

Rusko dnes nepochybne je fašistický štát. Čo je problém, pretože porážka fašizmu tvorí jadro jeho najsilnejšieho národného mýtu. Preto Kremeľ označuje za fašistov svojich nepriateľov, bez ohľadu na to, že ich plánuje vyvraždiť a zabrať si ich územie pre vlastný národ, ktorý považuje za nadradený. S vecným obsahom pojmu fašizmus si v Rusku nikto hlavu neláme, čím viac sa ho podarí vyprázdniť, tým účinnejšie ho dokáže ruská propaganda využiť.

Vo svojej prapodstate to nikdy nebolo inak. Antisemitizmus nacistického Nemecka sovietom nikdy neprekážal, medzinárodne etablované slovo „pogrom“ je napokon ruského pôvodu. Ani koncentračné tábory nevymysleli v Berlíne, iba tam industrializovali primitívny systém sovietskych gulagov. Ruský systém už nejakých sto rokov stojí a padá na popieraní základných ľudských práv, lúpení a masovom vraždení. Mení sa len miera jeho schopnosti lúpiť a vraždiť aj na cudzích územiach. Prvýkrát mu otvoril dvere Hitler, druhýkrát my sami, svojou zbabelosťou a neochotou akceptovať nepohodlnú realitu.

Viac ako všetky komentáre hovorí fakt, že svet sa trasie hrôzou, či akurát 9. mája nerozpúta fašistický vodca Ruska jadrový holokaust.

Aj 8. máj, výročie skončenia druhej svetovej vojny tak trochu stráca lesk, keď stojíme na prahu tej tretej. Hitlera sme v nej porazili, fašizmus, žiaľ, nie. Nechali sme ho skryte tlieť v sovietskom priestore a teraz sa naplno rozhorel. Zároveň je práve ruský 9. máj vhodným dňom, aby sme pre porážku fašizmu niečo urobili. Keby nič iné, pošlite aspoň symbolických pár eur Ukrajincom na nákup munície. Lebo fašizmus neporazíme v diskusii na sociálnej sieti. Fašistov bude nevyhnutné zo slobodného sveta vymiesť hrubou vojenskou silou, inak nás vyhubia.