Komentár Arpáda Soltésza: Prezidentka Čaputová so Sulíkom a fašistami

Rusko vstúpilo do vojny so Západom, bez ohľadu na to, že si túto nepohodlnú realitu odmietame sami pred sebou pripustiť. Od znásilňovania, mučenia a systematického vyvražďovania obyvateľov Slovenska nás doslova delí len Ukrajina. Presnejšie Ukrajinci, ktorí kladú fašistickému Rusku ozbrojený odpor. Sme vo vojne, a vo vojne sú dôležité aj gestá. Keď fašisti opustili počas prejavu Volodymyra Zelenského rokovaciu sálu slovenského parlamentu, urobili správnu vec, hoci z nesprávnych dôvodov. Nemajú morálne právo vyskytnúť sa v jednej miestnosti s ukrajinským lídrom, dokonca ani keď sa v nej objaví len virtuálne.

Niežeby fašisti kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov mali byť v národnej rade. Nemali by tam loziť ani na deň otvorených dverí ako turisti, ale čo už, keď im volič dal mandát. Čím menej sa však budú zdržiavať v rokovacej sále, tým lepšie pre Slovensko. Naozajstný problém predstavujú ústavní činitelia, ktorí tam byť mali, a neprišli.

Robert Fico rozhodne nestojí za zmienku, ale nevynechajme Richarda Sulíka. Hoci ani v jeho prípade niet dôvodu, aby sme naňho kládli akékoľvek nároky, je to podpredseda úradujúcej vlády. Bol to on, kto na vlastnom chrbte dovliekol do politiky Igora Matoviča, a potom to medzi nimi nedopadlo, no povedzme si na rovinu, že ich vzťah je symbiotický. Bez Matoviča by predsa Sulík nikdy nemohol ani vyzerať ako politik. Tento optický klam vzniká, len keď ich postavíte vedľa seba, a vzniká celkom bez Sulíkovho pričinenia. Pri lídrovi koalície by pôsobil príčetne aj filmový Joker, je jedno, či v podaní Heatha Ledgera alebo Joaquina Phoenixa.

Ľudská pamäť sa ľahko zanesie novými nánosmi mediálneho bahna, nezaškodí ju občas opláchnuť a osviežiť. Pripomeňme si trebárs, že Sulík býval aj predsedom zákonodarného zboru. O politike sa vtedy radil s Marianom Kočnerom, aj si uňho príležitostne preveroval svojich ľudí. Áno, presne s tým Kočnerom, ktorý potom dostal 19 rokov za falšovanie zmeniek a stále čelí obžalobe ako objednávateľ vraždy Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka. Boris Kollár, tiež Kočnerov bývalý kamarát, aj vďaka Sulíkovi už vyzerá na čele parlamentu ako bežná norma.

Vlastne by sme o Sulíkovi nič ďalšie vedieť nepotrebovali, lenže bez ohľadu na naše potreby vieme, aký je jeho postoj k hodnotám Európskej únie, či akýmkoľvek hodnotám, ktoré sa nedajú vyjadriť v eurách. Ako europoslanec stihol poobdivovať azda všetkých pravicových extrémistov, ktorých mal možnosť v Bruseli stretnúť. Už sa síce dosť dlho nevyjadril k migrácii ani k Rómom, ale preto ešte skutočne niet dôvodu domnievať sa, že k nim zmenil postoj. Nazvime ho trebárs diplomaticky - odmietavým, keďže Sulík je vskutku relatívny človek. Lebo však keď ho postavíte vedľa Vladimíra Putina, nemôžete ho už s čistým srdcom nazvať fašistom. Je len taká „kotleba“ pre živnostníkov, finančných poradcov a kryptospasiteľov.

Že Sulík uprednostnil pred prejavom prezidenta Zelenského sprevádzanie rodiny Geissovcov po Slovensku, je napokon pochopiteľné. V prítomnosti hlavných postáv u nás ešte stále populárnej nemeckej freakshow môže byť Sulík aspoň sám sebou. Robert Geiss je jeho liga. Teda intelektuálne. Finančne asi nie, Geiss by mal byť bohatší. Zarobil naozaj veľa peňazí na dovoze tureckého textilu i pri následnom predaji firmy, po ktorom sa odsťahoval do Monaka. Slovenský minister hospodárstva sa od neho ešte určite môže veľa užitočného naučiť, nielen o nedokonalostiach daňových systémov a hygiene peňazí, ale aj o hospodárení ako takom.

Že Sulík nebol pri prejave prezidenta Zelenského, nie je hanbou samo o sebe, je to len menej významná súčasť celkovej sprostredkovanej hanby, ktorú zaňho mnohí cítia, odkedy sa v politike prvýkrát autenticky prejavil. Jediná absencia, ktorá je bolestná, pretože ide proti oprávneným očakávaniam, bola neprítomnosť Zuzany Čaputovej.

Prejav prezidenta Zelenského mal charakter politického gesta. Chcel sa poďakovať svojim susedom za pomoc a pripomenúť im, že jeho ľudia zomierajú aj za ich majetok, slobodu a životy. Hlava štátu smie takúto udalosť vynechať len z obzvlášť dobre odôvodnených príčin, ako je trebárs aktívna obrana štátu pri prebiehajúcej vojenskej invázii, alebo lekármi potvrdená hlboká kóma. A ešte aj v tej kóme by to stále mohla dať na Miloša Zemana.

Prezidentka Čaputová sa len minulý týždeň v diskusnej relácii TV JOJ Na hrane posťažovala, že v pomere k tomu, aké má od nej občan očakávania, má hlava štátu vskutku slabé kompetencie. Dá sa pochopiť, že z jej perspektívy to vyzerá práve takto, hoci by mala zvážiť možnosť, že problém ani tak nemusí byť v jej kompetenciách, ako skôr v očakávaniach občana. Lebo keď si spomenieme na jej predchodcov a zvážime jej možných nástupcov, je to skôr dôvod na ďalšie oslabovanie prezidentských právomocí.

Existuje však oblasť, v ktorej hlava slovenského štátu neslúži iba na ozdobu. Je ňou práve zahraničná politika. Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že v nej Zuzana Čaputová niekedy zlyhala. Zároveň sa nedá povedať, že by v nej bola vykonala čokoľvek významné. Ťažko nájsť dôvod, pre ktorý by ju mali vo svete vyslovene rešpektovať, ale zasa ju ľúbia, väčšine sa páči, ozdobnú funkciu plní vynikajúco. A vďaka jej za to, lebo už toto je obrovský posun. No keď pre svoju zaneprázdnenosť nestihla prejav Volodymyra Zelenského, vážne to vyzeralo, že rezignovala už aj na takéto minimalistické poňatie svojej ústavnej funkcie.

Dejiny si totiž nebudú pamätať, prečo tam Zuzana Čaputová nebola, ale že s kým tam nebola.