Komentár Arpáda Soltésza: Z Matoviča sa stáva Fico pre slaboduchých

Igor Matovič skladá masku antisystémového klauna a ukazuje svoju skutočnú tvár. Takto by vyzeral Robert Fico, keby mal nižší intelekt, horšie vzdelanie, menšie schopnosti, ešte menej kultúry a žiaden pud politickej sebazáchovy. Líder koalície už otvorene vyhlasuje vojnu médiám, a prekvapujúce je na tom vlastne len to, že až teraz. Demokratické inštitúcie sú preňho rovnako nepriateľské ako pre Fica alebo fašistov. Keby plánoval vytvorenie hnedej koalície, s ktorou bude stavať hrádzu proti demokracii, vyzeralo by to úplne rovnako.

Dobrou správou je, že Matovič, samozrejme, nič neplánuje. Nedokázal by to, ani keby mu šlo o život. Matovičova myseľ negeneruje plány, je to skôr taký mozgotrysk spektakulárnych nápadov. Náhodných, nepremyslených a spravidla aj fascinujúco nefunkčných. Stačí si spomenúť na jeho pandemické erupcie, ako bol kobercový výter nosov či nákup ruských vakcín. Všetky predošlé prekonáva jeho aktuálna fixná idea, že infláciu zabrzdí umelým zvýšením spotreby, ktorú bude stimulovať plošným rozsypávaním peňazí zadarmo. Nemusíte vedieť o ekonómii takmer nič, aby vám bolo jasné, že toto je ekonomický ekvivalent hasenia požiaru benzínom. Drahým benzínom, ktorý budú splácať ešte vaše vnúčatá.

Keby mala vláda šéfa, toto by bol presne ten bod, v ktorom by doručil hlave štátu návrh na odvolanie svojho ministra financií, pre zjavnú a úplnú stratu súdnosti. Respektíve pre neschopnosť aspoň nejakú súdnosť nadobudnúť. Lenže prvoaprílová vláda nemá šéfa, iba Eduarda Hegera.

Nebolo by celkom presné tvrdiť, že premiér nerozhoduje vôbec o ničom. Môže rozhodovať o všetkom, čo Matoviča nezaujíma, nudí alebo ho to aj vyslovene otravuje. To v praxi znamená prakticky čokoľvek, k čomu Matovičovi zatiaľ nič nenapadlo. Inak je to ale stále iba výkonný riaditeľ Matovičovej vlády. Ústavne je to síce inak, Heger je naozajstný, zákonný predseda vlády, je normálne v jeho moci Matoviča upratať, lenže ako človek na viac nemá. Keď zhodíte žabu z veľkej výšky, nenaučí sa lietať, iba sa rozpleskne na krvavú kašu. Heger vie, že sa dostal do sebe neprimeranej výšky a rozhodne sa nechystá experimentovať s lietaním. Pokojne si to tam vysedí a nebude robiť prudké pohyby.

Matovič sa nemusí báť ani koaličných partnerov, tí sa vzdali akýchkoľvek politických ambícií už keď sa zmierili s takouto rekonštrukciou vlády. Pokiaľ neohrozí aj ich osobné ambície, nakoniec mu prikývnu na čokoľvek. Posledná skupina, ktorá si ešte dovoľuje klásť odpor, sú médiá. Kládli mu ho okamžite po voľbách, keď sa odmietli nechať kúpiť jeho prísľubom desiatich miliónov eur ročne, z verejných financií, na podporu investigatívnej žurnalistiky.

Možno to Matovič nemyslel zle a bol to len jeden z jeho obvyklých výstrekov hyperkreatívnej neznalosti, ale novinári vedia, že by to médiá zničilo. Takto zlikvidoval maďarskú nezávislú žurnalistiku Viktor Orbán – najprv nepredstaviteľne štedro dotoval zo štátneho úplne všetkých, a keď zdravé trhové prostredie definitívne zdegenerovalo, platil už len tých, ktorí písali, čo im on diktoval. Ostatní normálne skrachovali, lebo nikto v Maďarsku už nemal pocit, že informácie sú produkt, za ktorý by sa malo platiť.

Ťažko si však predstaviť, že by bol Matovič schopný podobne sofistikovanej stratégie. Je omnoho pravdepodobnejšie, že iba nasledoval svoj inštinkt, ktorý hovorí, že keď niekomu dá omočiť zobák v dobrých peniazoch zadarmo, urobí si z neho kamaráta. Ako keď chlapec v značkových tepláčikoch na trnavskej diskotéke zamáva dievčine pred očami kľúčmi od nemeckého auta a nechá ju zazrieť peňaženku, z ktorej decentne vytŕča pár stebiel slamy a päťstoeurová bankovka. Jeho vzťah k médiám je dnes presne taký, ako vzťah toho trnavského frajera k nadutej hlupani, ktorá mu dala košom.

Verbálne útočí Matovič na novinárov, ako keby sa to učil od Fica. Nad čo sa zasa novinári dokážu povzniesť. Kým ich Fico ani Matovič nechvália, vedia, že robia svoju prácu dobre. Rozdiel je v tom, že Fico na slobodu médií reálne nikdy nesiahol. Matovič sa teraz rozhodol, že štát bude rozhodovať o dramaturgii a obsahu politických diskusií.

Vecne o Matovičovom nápade nemá zmysel diskutovať. Bolo by to ako diskutovať so zlým automechanikom o operácii mozgu. Nielen zbytočné, ale vyslovene nebezpečné. Lebo keď o nejakej otázke diskutujete, vzniká dojem, že je legitímna a diskusie hodná.

Podstatou Matovičovho ostatného nápadu je, že politické strany, ktoré sa dostanú do parlamentu, majú mať právo na taký podiel vysielacieho času v politických diskusiách, aký je ich volebný výsledok. Čiže Matovič by ho mal mať najviac, ale to je len príjemný vedľajší efekt. V skutočnosti by Matovičov nápad trochu pomohol Ficovi, ktorý má menší priestor ako Peter Pellegrini, ale hlavne by dostal z mediálnej karantény fašistov.

Ťažko sa ubrániť dojmu, že práve o pomoc fašistom Matovičovi ide. Jeho koalícia má nominálne ústavnú väčšinu, no ukázalo sa, že pri hlasovaní v parlamente nemá istých ani 76 hlasov. Pri tých najmenej príčetných nápadoch sa bude Matovič uchádzať o hlasy fašistov, to už dal vcelku čitateľne najavo. Zatiaľ to bude len taký prvý spoločný politický biznis – finančný balíček za mediálny priestor. Ale až sa osvedčí, bude z toho pekné stabilné partnerstvo. Vydrží zhruba do volebnej kampane, keď sa začnú ruvať o toho istého voliča, ale dovtedy ešte stihnú spoločne roztočiť taký žúr, z ktorého sa budeme liečiť tak zo tri generácie.

Rozhadzovanie verejných peňazí na kupovanie hlasov sociálne slabých, vojna s médiami i približovanie sa fašistom, to všetko vyzerá, ako skopírované z politického manuálu Smeru, len je to realizované na úrovni štvorpruhových teplákov Adibas z vietnamského trhoviska. Z Matoviča sa prosto stáva taký Fico pre slaboduchých.