Komentár Arpáda Soltésza: Matovič Slovensko zničí, ale Gyimesimu to nemusí stačiť

Keď sa Juraj Gyimesi rozhodne, že spoločne s fašistom Tomášom Tarabom predloží návrh zákona, ktorým zakáže používanie dúhovej vlajky verejným inštitúciám, ešte z toho vôbec nič nevyplýva. Že Gyimesi je zástupcom kleptokratického fašizmu Viktora Orbána v slovenskom parlamente je predsa dávno jasné. Význam bizarnej hnedej aliancie sa mení až v okamihu, keď jej požehná Igor Matovič. To sa práve stalo. Slovensko definitívne vykročilo na maďarskú cestu. Niežeby po nej náš národný mozgotrysk spektakulárnych nápadov dokázal dokráčať do cieľa, akurát ju vydláždi pre budúcu hnedú koalíciu.

U Igora Matoviča je uveriteľnejším motívom autentická homofóbia, než vedomý úmysel doviesť krajinu do uhorskej vlasti. Poslanec Gyimesi je mu blízky, pretože hovorí veci, ktoré rád počúva. Obsahom Matovičovej politiky je Matovič, takže ktokoľvek má silnejší žalúdok než chrbticu, ním dokáže pomerne jednoducho manipulovať. Gyimesiho kvality v tejto oblasti sú  síce nespochybniteľné, no ani lepší manipulátor by neprimäl šéfa koalície k niečomu, čo sa mu nepáči.

Politická firma OĽaNO síce vyzerá ako pestrá zmes náhodne povyberaných jednotlivcov s veľmi rozmanitými osobnými cieľmi, no jeho tvrdé jadro odjakživa tvorí politické kresťanstvo, ktorého konečným cieľom je presadenie najkonzervatívnejších náboženských zákonov do civilnej legislatívy. Tvoria ho ľudia, ktorí si náboženskú slobodu predstavujú ako slobodu vnútiť svoju vieru úplne všetkým, z pozície štátnej moci. Akýkoľvek útok na sexuálne menšiny automaticky nájde v poslaneckom klube širokú podporu.

Fascinujúci je samotný Gyimesi, usilovne si kopajúci jamu, ktorá je pre politika jeho formátu azda aj priveľká. Motivácia je, samozrejme, jasná. Čím viac sa mu podarí oddialiť Slovensko od európskych hodnôt, tým viac ho oslabí, a o iné mu v tomto okamihu nejde. Kým sme súčasťou Európskej únie a NATO, nemajú sny Viktora Orbána o veľkom Uhorsku žiadnu šancu na úspech. Celú svoju dlhodobú politickú stratégiu vystaval na predpoklade, že Kremeľ bude schopný obnoviť Ruské impérium v hraniciach „záujmovej sféry“ Sovietskeho zväzu. Veril, že ako spoľahlivý spojenec Vladimíra Putina si vymôže akúsi novú viedenskú arbitráž, dúfal, že ako odmenu za vernú službu by mohol získať časti Ukrajiny, Slovenska a Rumunska. Potom by si pokojne mohol nechať položiť na hlavu svätoštefanskú korunu.

Orbán prosto padol do rovnakej pasce ako Putin. Uveril propagandistickým mýtom o veľkosti a sile Ruska. On sám by pri tom mal najlepšie vedieť, že štát, ktorý ovláda kleptokracia, každým dňom slabne. Nijaký autokrat si totiž nedokáže svoju krajinu vykradnúť sám bez pomoci. Kradne preňho vyvolená kleptokratická elita, a tá vždy kradne viac pre seba ako pre vodcu. Keď vládca niekoho poverí, aby preňho kradol, neexistuje spôsob ako kontrolovať, koľko naozaj ukradne. Podiel, ktorý od svojich zlodejov získa, síce predstavuje rozprávkový majetok, ale zo štátu napokon nezostane vôbec nič. Ak na to ešte Orbán neprišiel, jedného dňa bude rovnako prekvapený ako Putin na Ukrajine.

Hoci Orbán ešte nemusí vedieť, že Maďarsko je stratené, nevyhnutne už vedieť musí, že s vojenskou expanziou ruskej ríše je koniec. Napriek tomu stále má nádej. Ruská zahraničná politika, ktorú kopíruje, je hra s nulovým súčtom – nemusíte byť silný, stačí, keď budú ostatní ešte slabší. A to sa dá dosiahnuť aj inak než vojnou. V tomto konkrétnom prípade posilňovaním antidemokratických síl u susedov, rozkladaním ich demokratických inštitúcií a oslabovaním ich západnej identity a hodnôt. Súčasná slovenská politická elita poskytuje Orbánovi temer nevyčerpateľné zdroje užitočných idiotov, ktorí jeho zámerom ochotne poslúžia. Matovič je z nich najužitočnejší, no rozhodne nie jediný.

Zábava však vygraduje v okamihu, keď aktuálna mocenská garnitúra skončí, čiže najneskôr po termíne riadnych volieb. Čím viac demokratických mechanizmov Matovič oslabí a zlikviduje, tým ľahšie a rýchlejšie bude upevňovať svoju nedemokratickú moc jeho nástupca. Je v podstatne jedno, kto z potenciálnych uchádzačov ním bude, určite to nebude poslanec Gyimesi. Zostane z neho iba osamotený maďarský nacionalista, čiže exponovaný príslušník jednej z menšín, ktoré mimo demokracie, tak akosi z podstaty veci, nemávajú žiadne práva.

Nevidíme Gyimesimu do hlavy, no jeho politická práca dáva zmysel, iba ak verí, že skôr, ako by sa mohol ocitnúť v spoločnej väzenskej cele s príslušníkmi LGBT komunity, zavlaje nad Felvidékom maďarská vlajka. Pri tempe, ktorým Matovič ničí krajinu spoločensky, politicky i ekonomicky, to nie je celkom nepredstaviteľný scenár, no do výpočtu treba zahrnúť aj maďarskú stranu rovnice. Ani keď bolo Uhorsko naozaj veľké, nebolo obzvlášť mocné, a už vôbec nie vyspelé. Dnes je to trpaslík na hlinených nohách. Onedlho bude mať problém s vlastným prežitím a osud nejakého Ďura Gyimesiho nebude v Budapešti trápiť nikoho.