Komentár Arpáda Soltésza: Eduard Heger sa stáva poslušným hrobárom demokracie a štátu

Napätie nebolo neznesiteľné, ale beztak je úľava už naisto vedieť, že prezidentka vetovala aspoň najzvrhlejšie nápady Igora Matoviča, ktoré sa pokúša verejnosti predať ako ochranu rodín. Zuzana Čaputová sa síce dotkla aj vecného obsahu odmietnutého zákona, no parlamentu ho vrátila predovšetkým pre spôsob, akým ho schválil. Národnému mozgotrysku spektakulárnych nápadov tým odkázala, že si nemôže rozbagrovať verejné financie podľa ľubovôle. Vzhľadom na očarujúcu osobnosť ministra financií je zároveň jasné, že toto nie je koniec tragikomédie, ale začiatok ďalšieho dejstva.

Azda by aj bolo hodné diskusie, či si ochranu pred chudobou zaslúžia iba rodiny. Pod pojmom „rodina“ si vo všeobecnosti predstavíme ľudí s deťmi. Preto ten termín tak dobre funguje na manipuláciu menej bystrých spoluobčanov. V tomto prípade sa osobitne pre nich oplatí dopovedať, že nielen chudobní ľudia bez detí, ale dokonca ani deti chudobných ľudí už podľa Matoviča nárok na pomoc nemajú. Mali sa lepšie narodiť, ťulpasi maličkí.

Matovič však nemenil logo svojej fixnej idey z protiinflačnej na prorodinnú preto, lebo by to malo čokoľvek spoločné s obsahom jeho nápadu. Brzdenie inflácie rozsypávaním peňazí zadarmo je síce to isté, ako hasenie požiaru kerozínom, lenže práve tým rodičom, ktorí sa odôvodnene obávajú, že svoje deti nebudú mať čím nakŕmiť, by schválené opatrenia nepomohli o nič viac ako cenám potravín. Rodina je prosto jednou z posvätných kráv fašistov, ktorí za návrh už raz zahlasovali, a bez hlasov ktorých sa prezidentské veto prelomiť nedá.

O tom, ako pomôcť chudobným ľuďom, ktorí by mohli reálne zostať hladní, prípadne bez kúrenia, elektriny či strechy nad hlavou, by sa diskutovať dalo a malo. Akurát Matovič akúkoľvek diskusiu zatrhol v zárodku, keď sa rozhodol svoj spektakulárny nápad na úrovni kobercového výteru nosov či nákupu ruských vakcín prebagrovať parlamentom v skrátenom legislatívnom konaní. Niežeby mu vyslovene prekážalo, keby mal pomôcť všetkým chudobným bielym heterosexuálnym kresťanom. Ale vymyslieť to nedokáže, a keby to mal vymyslieť niekto iný, kto by na tom verejne mal zásluhu, tak to nech radšej všetci skapú hladom. Ako nás učí skúsenosť, Matovičove zlyhania, dokonca aj tie fatálne s tisícmi mŕtvych, sa vždy dajú prišiť tým druhým. Tentoraz to bude nepochybne hlava štátu.

Matovičov hysák a hádzanie sa o zem budú nevyhnutným následkom jej rozhodnutia, prezidentka však nepochybne vedela, čo ju zo strany šéfa koalície čaká. Má dve dcéry, určite si pamätá, ako sa správali, keď mali tri roky a prechádzali obdobím vzdoru. A pokiaľ aspoň hypoteticky uvažuje aj o druhom mandáte, môžu jej útoky koaličného lídra jedine pomôcť. V čase prezidentských volieb bude už Matovič v kolektívnej pamäti elektorátu na jednej úrovni s Mečiarom a Ficom. Čím tvrdšie sa voči nemu Zuzana Čaputová vymedzí, tým bude populárnejšia.

Kľúčové bude, ako zvládne situáciu Eduard Heger, nominálny premiér prvoaprílovej vlády. Triezvy odhad hovorí, že nijak. Nezdá sa totiž, že on sám by sa bral vo svojej ústavnej funkcii vážnejšie, než ho berieme my ostatní. Keby si o sebe naozaj myslel, že je premiér, ministra financií by dal už dávno odvolať a nahradil by ho niekým kompetentnejším a schopnejším. Pokojne aj náhodným výberom spomedzi poslancov OĽaNO, Romana Tabák je už mimo, pomýliť sa teda nemôže. Na počiatku každej frustrácie je však nejaké neprimerané očakávanie. Napríklad očakávať od Hegera, že prijme zodpovednosť vyplývajúcu z úradu a zachová sa ako šéf, by bolo, ako očakávať od slovenskej futbalovej reprezentácie titul majstra sveta.

Zatiaľ všetky signály nasvedčujú tomu, že Matovičov premiér bude poslušným hrobárom nádeje, zmeny, právneho štátu, demokracie i Slovenska ako takého. Richard Sulík sa zrejme blíži k naplneniu svojej funkcie vinníka Matovičových zlyhaní a je už viditeľne na odpis. Samo o sebe by to ešte nebola žiadna zdrvujúca spoločenská škoda, šéf liberálov vyzerá ako hlas rozumu, len keď ho postavíte vedľa Matoviča. Ak ho však úplne vytlačia z tejto virtuálnej koalície, Heger definitívne povedie menšinovú vládu s podporou fašistov. Spolu so Sulíkom navyše padne aj jeho nominant, minister zahraničných vecí Ivan Korčok, a Slovensko sa vydá na tŕnistú cestu do Ruskej federácie.

Môže to znieť šialene, ale má to železnú logiku. Predvídať vývoj nevyžadovalo veštenie z krištáľovej gule. Už počas volebnej noci bolo jasné, že Igor Matovič nebude schopný vládnuť, ani nebude ochotný sa vlády vzdať. Keď bude hroziť, že mu vezmú hračku a dajú ju niekomu inému, radšej ju rozbije. Chýba tomu len politická logika, ale Matovič nie je politik. Pre Matoviča je politika výhradne o Matovičovi, a on teda iný nikdy nebol. Takéhoto ho už Richard Sulík dovliekol na svojej kandidátke do parlamentu. Do ostatných volieb sa opakovane a v plnej miere prejavil. Demokracia má na Matoviča jedinú odpoveď: „Je to vaša voľba, žite s ňou.“