Komentár Arpáda Soltésza: Koaličná rada je zdravým základom mafiánskeho štátu

Liberáli oznámili, že sa nebudú zúčastňovať koaličných rád, čo je počin hodný mimoriadnej pozornosti i pochvaly. Lebo hoci sa preň nerozhodli v nejakom nečakanom záchvate štátnickej múdrosti a zo správnych dôvodov, rozhodli sa správne. Na koaličnej rade by sa nemal zúčastňovať vôbec nikto, za žiadnych okolností. Je to nelegitímny a nelegálny orgán moci, ktorý ovláda štát z pozície akéhosi zvykového práva, a tak trochu mafiánskym štýlom.

Už aj odvolávanie sa na koaličnú zmluvu je tenučký ľad, tá totiž nemá ani takú právnu relevanciu ako stanovy vidieckeho združenia pestovateľov okrasných kvetín. Jediným skutočne platným dokumentom o spoločných programových dohodách ktorejkoľvek vládnucej koalície je programové vyhlásenie vlády, ktoré schválil parlament.

Jednotliví partneri si smelo môžu brávať koaličnú zmluvu na toaletu, lebo technicky je to zdrap papiera, ktorý síce ani na tento účel nie je ideálny, no na iný sa nehodí už vôbec. Pokiaľ však pamäťová alebo morálna kapacita straníckych bossov nestačí na to, aby si pamätali, na čom sa pri zostavovaní vlády dohodli, nič im, samozrejme, nebráni, aby si to niekam zapísali. Volať to pokojne môžu aj koaličnou ústavou, stále ju môžu slobodne porušovať, minimálne do tej miery, ako im to ostatní budú tolerovať.

Koaličná rada je už ale skutočný problém, lebo existuje tak akosi mimo tej naozajstnej ústavy. Ústavný činiteľ si nemôže robiť úplne čokoľvek, čo mu napadne, pokiaľ mu to ústava explicitne nezakazuje. Je povinný robiť, čo mu ústava prikazuje a môže konať iba v rámci, ktorý mu ústava vymedzuje. A ústava, ani nijaký iný zákon, koaličnú radu nepozná. Je to orgán, ktorý vlastne neexistuje, ale zato prijíma tie najdôležitejšie politické rozhodnutia. Dokonca výsledky svojich rokovaní komunikuje pre médiá, ako keby išlo o celkom normálnu vec. Lebo veď sa to deje už tak dlho, že to všetci dávno prijali ako normu.

V skutočnosti koaličná rada narušuje základný princíp delenia moci. Rozhodujú v nej predovšetkým šéfovia politických strán, ktorí sú zväčša v exekutíve. V tomto volebnom období je výnimkou Boris Kollár, ktorý je predsedom parlamentu. Vo svojej prapodstate je ale koaličná rada akési novodobé politbyro, ktoré nariaďuje nielen členom vlády, ale aj zákonodarcom, čo majú robiť. V demokracii však nie je výkonná moc od zákonodarnej oddelená iba formálne, ale aj vecne.

Vláda má legislatívu iniciatívu, čiže môže do národnej rady predkladať návrhy zákonov. To je jej právo. Bolo by dokonca pochabé myslieť si, že každý poslanec dokáže porozumieť každému návrhu zákona, o ktorom bude hlasovať. O tom, ako sa ku ktorému zákonu postavia, sa však musia rozhodnúť poslanci v parlamente. Keby už vôbec nerozumeli, o čo ich múdrej vláde ide, môžu si pozvať jej člena, aby im to vysvetlil, ako fašisti Igora Matoviča. Diskusia i konečné rozhodovanie však musia prebiehať v poslaneckých kluboch a na poslaneckom grémiu. To sú totiž inštitúcie, ktoré majú oporu v zákone.

Koaličná rada je iba niečo ako stretnutie krstných otcov mafiánskych rodín. Prebieha podľa vlastných pravidiel, ktoré nemajú nič spoločné so zákonmi štátu alebo s jeho ústavou. Deje sa za zatvorenými dverami, bez kontroly verejnosti. Jej členovia dokonca nemusia mať nijaký mandát, neexistuje totiž žiadne zákonom dané pravidlo, kto sa ich má alebo smie zúčastňovať. Hypoteticky by v nej mohol spolurozhodovať aj niekto ako Marian Kočner. Richard Sulík ako predseda národnej rady mal k nemu v konečnom dôsledku dostatočnú dôveru, aby si uňho nechal lustrovať vlastných ľudí, či sa s ním radil o voľbe generálneho prokurátora. A v dnešnej mocenskej zostave vyzerá Sulík už ako triezvy hlas zdravého rozumu.

Koaličná rada je vlastne zdravým základom mafiánskeho štátu. Veľkoryso ignoruje zákony a elegantne vyraďuje z hry demokratický systém bŕzd a protiváh. Jednotlivé zložky moci sa navzájom nekontrolujú, iba skromne poslúchajú tú istú koaličnú radu. O zákonoch a politikách rozhodujú krstní otcovia partají, podľa ľubovôle, na základe toho, čo medzi sebou vo všetkej tichosti vyhandlujú.

Iste, Igor Matovič, Boris Kollár, Veronika Remišová či Richard Sulík by nedokázali ústave porozumieť ani rámcovo, aj keby sa obťažovali s jej čítaním. Nikto príčetný to od nich ani neočakáva. Oni len tak mechanicky idú chodníkom, ktorý pre nich prešliapali Mečiar, Dzurinda a Fico. Všemocné politbyro by mal upozorniť niekto zvonku, že v aktuálnom politickom zriadení nemá čo hľadať a má sa láskavo samé rozpustiť. Možno niekto, komu ústava ukladá povinnosť strážiť ústavnosť a zákonnosť.