Komentár Arpáda Soltésza: Matovič sa ocitol na nesprávnom konci vlastnej palice

Neexistuje veľa novinárskych žánrov, v ktorých by bolo prípustné odvolávať sa na „karmu“, no to, čo hrozí Igorovi Matovičovi v parlamente od vlastných poslancov, má vskutku karmický charakter. Zatiaľ to vyzerá tak, že hlasy na prelomenie prezidentkinho veta mu budú chýbať práve medzi jeho vlastnými ľuďmi. Samozrejme, nie je vylúčené, že si do odloženého termínu hlasovania so vzbúrencami voľajako poradí, no pokiaľ majú len o štipku viac sebaúcty ako predseda vlády (ktorý si nezaslúži byť menovaný), jeho posledný spektakulárny nápad skončí v kabinete psychiatrických kuriozít.

Igor Matovič nikdy nemal ambíciu vytvoriť politickú stranu, ktorá by stála na spoločných hodnotách a cieľoch. Vyrobil si volebný vehikel, ktorého motorom je pestrá, širokospektrálna zbierka hyperambicióznych diletantov, naivných truľov alebo oportunistických gaunerov, ktorí na seba dokážu naviazať istý počet hlasov. On sám sa označil za konzervatívneho, prorodinného politika až teraz. Vecne to síce nesedí, pretože konzervatívny minister financií by skôr spáchal samovraždu tupou hrdzavou sekerou, než by mal hasiť infláciu peniazmi zadarmo, ale on sám sa tak cítiť môže. Nebolo by to napokon ani zďaleka jeho najabsurdnejšie osobné presvedčenie.

V skutočnosti sa ale rodinou odjakživa zakrývajú fašisti a im blízki politickí kresťania. Má to svoju logiku, žena je pre nich hlavne maternica s varechou. Jej výhradnou úlohou je vrhať do sveta nových bojovníkov či robotníkov a uvariť ich otcovi večeru. No a maternica plus otec plus deti sa rovná rodina. To je nepochybne hodnotový svet, ku ktorému má Matovič ľudsky najbližšie, bez ohľadu na to, že to má od konzervativizmu rovnako ďaleko ako Smer od sociálnej demokracie, SaS od liberalizmu či Sme rodina od politickej strany. Nahnedlé politické kresťanstvo síce tvorí tvrdé jadro OĽaNO, lenže netvorí program či hodnoty hnutia ako takého. To nikdy žiadne hodnoty mať nemalo, ba ani mať nesmelo, aby si doň mohol každý premietnuť svoje vlastné túžby a predstavy, aj v ňom nájsť aspoň niekoho, kto ich aspoň zdanlivo zastupuje.

Tento antisystémový mechanizmus dokáže byť dlhodobo funkčný a v podstate aj neškodný, kým pôsobí v opozícii. Nedokáže však presadzovať žiadne spoločné politické ciele a správa sa úplne nepredvídateľne, dokonca aj pre svojho majiteľa. Tých pár poslancov, ktorých si Matovič nastrkal na kandidátku, aby bol voliteľný aj pre liberálnejšie zmýšľajúceho voliča, sa mu zrazu vymklo spod kontroly. Ukázalo sa, že hoci hnutie bez hodnôt si nemá ako určiť hranice a červené čiary, jednotliví poslanci ich predsa len majú. Trebárs taká Anna Záborská by ani pod nátlakom nehlasovala za registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. No a potom sú tu aj takí poslanci, ktorí odmietajú hlasovať proti prezidentskému vetu a zdravému rozumu spoločne s fašistami.

Matovič prosto vytvoril dokonalý opozičný stroj, ktorý vždy dokáže byť proti čomukoľvek, z akýchkoľvek dôvodov, no nikdy nedokáže byť jednotne za nič. Kým bol v opozícii, bolo to plne funkčné riešenie. Nemal ambíciu čokoľvek presadzovať, jeho jediným cieľom bolo kaziť plány a riešenia všetkých ostatných. Dnes je však lídrom vládnucej koalície. Ak to hrubo zjednodušíme, ocitol sa na nesprávnom konci svojej vlastnej palice.

Vec má aj racionálne riešenie, stačilo by akceptovať pripomienky Zuzany Čaputovej. To by znamenalo, že Dobrý Ujo Štát môže okamžite začať rozdávať peniaze, ktoré síce nemá, ani nepomôžu takmer nikomu, kto to naozaj potrebuje, ale Igor Matovič by sa mohol naďalej tváriť ako letný Ježiško. O tom, či sú pre budúcnosť detí dôležitejší učitelia alebo mimoškolské krúžky by sa potom mohli poslanci dohadovať v riadnom legislatívnom procese.

Z dlhodobej skúsenosti však celkom presne vieme, že Matovič sa racionálnym riešeniam vyhýba, na rozdiel od iných dokonca aj vtedy, keď už všetky nezmyselné nápady definitívne zlyhali. Je pravdepodobnejšie, že svoj nápad dotlačí do úplného fiaska a vinu za to pripíše Richardovi Sulíkovi a Zuzane Čaputovej. V skutočnosti je to preňho oveľa pohodlnejšie, než hľadať nových vinníkov, až by ľudia zistili, že jeho pomoc im nijak zvlášť nepomohla.

Matovič by mohol prehrať, len keby mu naozaj záležalo na rodinách, či na komkoľvek inom okrem Matoviča. Kým zostáva hlavnou postavou svojej vlastnej tragikomédie, bude s akýmkoľvek výsledkom spokojný. A keby zistil, že táto hra už obecenstvo nebaví, okamžite príde s novou. Matovičova freakshow sa môže skončiť až voľbami. Čím neskôr, tým tragickejšie.