Komentár Arpáda Soltésza: Graciózne zahodené šance Zuzany Čaputovej

Medzinárodné nadšenie, ktoré pred tromi rokmi spôsobil nástup Zuzany Čaputovej do úradu, bolo mimoriadne. Konečne dostala krajinu na mediálnu mapu sveta niečím pozitívnym. Liberálnu aktivistku na poste hlavy štátu vnímali ako prvú lastovičku blížiacej sa spoločenskej zmeny. Nielen vo svete, samozrejme. Kúzlu pozitívnej deviácie v systéme karpatskej demokracie podľahli mnohí aj doma. Nuž, nedá sa dosť často opakovať, že na počiatku každej frustrácie stojí nejaké neprimerané očakávanie.

Grasalkovičov palác nie je práve ideálnym miestom na zavádzanie hlbokých zmien, no aj keby ním bol, Zuzana Čaputová takú ambíciu doposiaľ neprejavila. Hlava štátu je v postavení, pri ktorom disponuje obrovským neformálnym vplyvom, v zahraničnej politike má dokonca celkom široké možnosti, rozhodla sa však výkon mandátu pojať úradnícky. Je to napokon úplne legitímne rozhodnutie, a pre právničku aj do značnej miery prirodzené. Jedna z vecí, ktoré vás na právnickej fakulte naučia, je prostá pravda, že iba čo neurobíte, nepodpíšete, a ideálne ani nahlas nevyslovíte, nemôže nik použiť proti vám. Konať, akokoľvek, je vždy riskantné.

Nedá sa povedať, že by Zuzane Čaputovej chýbala odvaha. Stačí si spomenúť na kauzu pezinskej skládky. Postavila sa v nej proti Marianovi Kočnerovi a porazila ho v čase, keď bol na vrchole svojich schopností a možností. Dnes už máme celkom dobrú predstavu, koľkí mocní muži si v analogickej situácii znečistili bielizeň a radšej uhli z cesty. Prezidentke Čaputovej rozhodne nechýba odvaha, ona prosto vedome stavila na krásu. Chcela by sa páčiť všetkým, čo je vlastne gigantický projekt hodný obdivu, pretože v dejinách ľudstva ešte nebolo muža ani ženy, ktorí by to dokázali. Nikomu sa nepáčia všetci a nikto sa nepáči každému, to je vcelku triviálny psychologický fakt.

V ostatnom prieskume dôveryhodnosti politikov spadla Zuzana Čaputová zo závratnej výšky, na svoju prirodzenú úroveň. Punditi sa vášnivo škriepia, či je to dôsledok reálnych chýb, ktoré porobila, alebo útokov zo strany straníckych politikov. Nejakú úlohu môže zohrávať oboje, ale sotva rozhodujúcu.

Iste, nielen nepochopiteľný, ale aj celkom zbytočný bol jej pád do suterénu SIS i následná lož o obsahu diskusie, akej sa ústavní činitelia demokratického štátu vôbec nesmú dopustiť. Vyznamenanie ľudáckych špicľov je nemenej trápna záležitosť, oba prípady však svedčia skôr o tom, že si prezidentka vyberala poradný zbor obzvlášť nešťastnou rukou. Keby viedla štandardnú korporáciu s takýmto manažmentom, už by jej klopal na dvere konkurzný správca. Ide však o kauzy, ktoré drvivá väčšina ľudí nevníma. Majú dosť svojich starostí, podľa nich tých naozajstných. Rozhodne takých, ktoré ich skutočne trápia.

Zarážajúce je skôr to, že jej nepomáhajú ani hojné, nezriedka vulgárne a vždy perfídne útoky Igora Matoviča alebo Roberta Fica, ktorí sú v dôveryhodnosti na najnižších priečkach. Prieskum „dôveryhodnosti“ je totiž eufemizmus. Jeho výsledok v skutočnosti hovorí o tom, ako veľmi ktorého politika ľudia neznášajú, alebo ako veľmi ho ľúbia. Dnes tu máme obrovskú masu ľudí, ktorí úprimne a z hĺbky duše nenávidia Fica alebo Matoviča, no Zuzanu Čaputovú, zjavnú nepriateľku ich nepriateľa, nevnímajú ako svojho ochrancu, či aspoň spojenca.

Je vcelku pravdepodobné, že prezidentka neprichádza o svoju krásu pre chyby, ktoré urobila, ale pre veci, ktoré nerobí. Jej výkon mandátu zatiaľ predstavuje tri roky elegantne a s gráciou zahadzovaných šancí.

Budovanie slovenskej demokracie v mnohom pripomína budovanie komunizmu v socialistickej ČSSR. Výsledok je v nedohľadne, nikto už neverí, že je vôbec dosiahnuteľný a nik sa o jeho dosiahnutie ani nesnaží. Všetci sa radšej snažia čo najviac vyžmýkať z existujúceho systému. Pre seba a svoju rodinu. Kto nekradne, ten ju okráda. No ľudia vraj potrebujú nádej, tak teda hypoteticky, len pre účely tohto textu, pripusťme, že Slovensko je mladá demokracia, ktorá sa stále iba formuje. Ešte ani zďaleka tu napríklad nemáme ustálené ústavné zvyklosti. A práve to je jedným z ihrísk pre hlavu štátu.

Keby Zuzana Čaputová hrala hru, mohla prvoaprílovú vládu Eduarda Hegera vymenovať v trochu inej podobe, bez Igora Matoviča a Richarda Sulíka. Tvrdo by pri tom narážala do mantinelov ústavy, aj by si možno bola odniesla pár modrín a škrabancov, ale sotva by ich prerazila. Držať sa stredovej čiary je síce úplne v súlade s pravidlami, niet jej čo vytknúť, no zápasy sa nevyhrávajú v komfortnej zóne. Na potlesk teda tiež niet jediného dôvodu.

Keď sa premiér Matovič nechal ako užitočný idiot svojho poslanca Gyimesiho a Viktora Orbána použiť na nákup ruských vakcín, mohla prezidentka využiť svoj vplyv v zahraničnej politike. Stačilo vyhlásiť, že hlava slovenského štátu sa prestane zúčastňovať na akýchkoľvek aktivitách zoskupenia V4. Bolo by to síce iba gesto, ale mimoriadne silné gesto. Oveľa silnejšie než fotografie slovenského národného mozgotrysku a jeho miništranta zdravotníctva na košickom letisku pred kontajnermi s nápisom Sputnik V. Vtedy to ešte nemohla vedieť, ale po invázii Ruska na Ukrajinu by si to medzinárodná komunita ešte pamätala, mohla sa stať jej štátnicky prezieravou hrdinkou.

A dalo by sa takto pokračovať ad nauseam, toto sú len dve z najzjavnejších premárnených príležitostí skutočne ovplyvniť dianie doma i vo svete. Keby sme mali vystaviť Zuzane Čaputovej po troch rokoch v paláci vysvedčenie, stále by prospela dobre. Čiže na trojku. Dá sa s tým žiť, ale začínala ako jednotkárka. Keď udrží tento trend, do konca funkčného obdobia akurát stihne prepadnúť.