Psychiatrička o karanténe: Dôležité je, nájsť si fyzickú aktivitu

BRATISLAVA / Pandémia koronavírusu vážne narušila náš každodenný život. A nie každý to znáša dobre. Preto sa Jano Mečiar vybral zisťovať, ako si poradiť so všetkými tými pocitmi, ktoré súčasná situácia vyvoláva v našich dušiach. Porozprával sa s psychiatričkou Soňou Belanskou.

Dá sa hovoriť o strese z pandémie?

Je pravdou, že ľudia v dnešnej dobe zažívajú celú škálu emócií. Niektorí pociťujú viac úzkosť, alebo dokonca strach alebo stres. Sú aj takí, ktorí pociťujú beznádej, bezmocnosť, alebo aj hnev a agresivitu či pocity viny. Ale sú aj napríklad takí, ktorí nemajú žiadne mimoriadne pocit. Ako keby im bola táto situácia ľahostajná. Dôležité ale je vedieť, že všetky pocity, ktoré sa teraz objavia, sú úplne legitímne. Sú v poriadku lebo každý reaguje vlastným spôsobom. 

Niektoré pocity môžu ohrozovať život, ako s nimi bojovať?

Najdominujúcejšia je momentálne úzkosť. Úzkosť je starý filogenetický pocit, ktorý sa nám vyvinul počas vývoja a má svoju dôležitú ochrannú funkciu. Upozorňuje nás na nebezpečenstvo a pomáha nám sa správať zodpovedne alebo opatrne. Problémom je, keď úzkosť presiahne istú mieru a vtedy je človeku viac na obtiaž než na osoh. 

Rieši sa to liekmi?

Existujú možnosti, ako si odpútať pozornosť a hlavu si zamestnať nejakými inými témami. 

Nájsť si v tej domácej karanténe rozumný program. Teraz sa hovorí, že ľudia majú čas na veci, na ktoré ich predtým nemali. 

Áno, ja ako psychiater mám rozpor, že pred vypuknutím pandémie som mala veľa pacientov, veľa klientov, ktorí sa sťažovali, akí sú prepracovaní, že si nemôžu odpočinúť, že nie sú s rodinou. A teraz konečne si môžeme aj odpočinúť, aj byť s rodinou. A je tu priestor na realizáciu koníčkov, na všetko, čo nás baví. 

Prejavom takýchto situácií je takzvaná ponorková choroba. Hovorí sa dokonca, že v Číne stúpol počet rozvodov potom, ako epidémia odznela. Je to možné, že keď ľudia teraz trávia spolu veľa času, že si začnú liezť na nervy?

Rozhodne sú situácií, ktorá ich zaskočila veľmi rýchlo. Vyvinula sa v priebehu pár dní a nikto z nás na to nebol adaptovaný. Je možné, že takáto nutnosť, tráviť spolu viac času na malo priestore preverí kvalitu každého vzťahu. Vo vzťahoch, ktoré mali vlastnú dynamiku, možno neriešené problémy pred pandémiou, sa to teraz môže odplaviť na povrch. 

Za normálnych okolností trávime viac času so svojimi kolegami v práci ako so svojím manželom, manželkou a deťmi a teraz zrazu, keď s nimi teraz sme, tak je to problém. To je zvláštne.

Trvá istý čas, kým sa na to každý adaptuje, ale dôležité je, aby sa snažil na to adaptovať. To znamená, aj za týchto podmienok, ktoré teraz máme, si každý človek vytvoril určitý harmonogram dňa. A v ňom si určiť aj kontakt so svojimi iblízkymi - na rozhovor, hry, spoločné aktivity. Ale mal by byť priestor aj na to, aby trávil ten čas sám so sebou, aby si mohol odpočinúť od stáleho medziľudského kontaktu. Ja rada pripomínam aj fyzickú aktivitu, na to netreba zabúdať. Či už v interiéri alebo v exteriéri. Tí, čo môžu vyjsť do záhrady majú veľké šťastie. Tí, ktorí nemajú túto možnosť, možno nájdu záľubu v jóge, alebo začnú jednoducho vysávať alebo žehliť. Pri fyzickej aktivite sa nám vyplavujú antistresové hormóny v tele. 

Čo s deťmi?

Aj deti by mali mať pravidelný režim. Ja u nás doma dovoľujem našim deťom mať iný režim, ako zvyčajne. Môžu dlhšie spať. Niektoré z našich detí spia až do druhej popoludní, dovolím im aj sa hrať v online priestore a potom ale trvám na tom, aby si robili domáce úlohy alebo aby mi pomohli v domácnosti. Čiže, majú svoj režim, aj keď je iný ako počas školského roka. Treba im nechať priestor na vlastnú kreativitu, aby sa zabavili aj samé