Nádaská: Ešte nikdy sa nestalo, že by sa neslávila Veľká noc

BRATISLAVA / Veľkonočné sviatky budú tento rok také, ako nikdy predtým. Pre koronavírus vláda už od stredy obmedzila pohyb ľudí, takže žiadna veľká šibačka alebo oblievačka nebude, ani návštevy, ani bohoslužby... aspoň nie v takej podobe, ako sme počas týchto sviatkov zvyknutí. Jano Mečiar sa preto vybral pozhovárať sa s kulturologičkou Katarínou Nádaskou.

Zažili sme už niekedy takúto Veľkú noc? Že jednoducho nebude?

Určite nie. Pozerala som si staré archívy a mali sme vážne epidémie, napríklad v stredoveku čierna smrť, čo bola veľmi vážna morová epidémia. Od začiatku 20.storočia, čo si podaktorí pamätníci môžu pamätať, tak sme niečo takéto nezažili. 

Aj počas vojny boli veľkonočné sviatky také, aké mali byť?

Aj počas vojny, výnimku mohli tvoriť obce, ktorými akurát prechádzal front. Veľkonočné sviatky sú najmä kresťanský sviatok, aj keď Veľkonočný pondelok  už je taký ľudový, tak ľudia to veľmi citlivo znášajú. Vždy boli zvyknutí ísť do tých chrámov. 

Kde sú korene týchto sviatkov? Väčšina týchto kresťanských sviatkov má korene v pohanských časoch.

Máte pravdu. Týka sa to najmä toho Veľkonočného pondelka. Toho šibania, polievania a darovania si kraslíc, ako to kedysi bolo. Čo má korene v prekresťanskom období. Na jar , keď všetko pučalo, zem sa preberala k životu, práve ten prútik, neskôr korbáč a tečúca voda mala od slobodného mládenca pre slobodnú ženu znamenať lásku, zdravie, šťastie. Všetko čo ľudia potrebovali do bežného života. Kedysi to polievanie a šibanie prebiehalo len medzi slobodnými mužmi a ženami. Ženáči a vydaté ženy sa pripojili neskôr.

Kedy sa to zmenilo, kedy sa zvyky rozšírili?

Keď sa bavíme o kresťanských zvykoch, sviatok Zmŕtvychstania Ježiša Krista, tak tam tie korene siahajú do tej prvotnej cirkvi. Nazýva sa aj pohyblivým sviatkom, keďže môžeme ho sláviť v rozmedzí od polovice marca - do konca apríla. Samozrejme tie tisícročia zanechali v tých zvykoch nejaký šrámik a to šibanie a polievanie sa, to je forma zábavy. V mnohých regiónoch sú to folklórne súbory, ktoré iniciujú to šibanie a polievanie.

Niekde sa ale viac šibe a inde zase polieva.

Áno, je to tak. Lebo na západnom Slovensku boli takzvané šibáky, čiže tu sa viac šibalo a tá hranica je niekde v strede Slovenska. Na východnom Slovensku veľmi dlho šibačku nepoznali, tam sa len polievalo, tou tečúcou chladnou vodou. Platí ale také pravidlo, že šibať a polievať sa chodilo ráno, doobeda. 

Praktizuje sa to ešte niekde inde vo svete?

Sú to najmä slovanské zvyky, čiže poznajú šibanie a polievanie na Morave, čiastočne v Čechách, v Poľsku. Čiže ten slovanský svet si to ešte drží. My sme ale v tomto na popredných priečkach, lebo my máme na Slovensku pomerne veľa ľudí a najmä mladých, ktorí tieto zvyky chcú udržiavať.