Zásah hračkárskou zbraňou takmer pripravil Daniela (10) o oko

LUČENEC / Po mečoch, lukoch či šípoch túži snáď každý malý chlapec. Jedna takáto detská zbraň takmer pripravila o oko desaťročného Daniela. Jeho spolužiak z lučeneckej základnej školy mu guličkovou zbraňou zblízka strelil do čela.

Štvrták si do školy okrem učebníc doniesol do školy aj zbraň. Aj napriek tomu, že pištoľ bola iba hračkárska, nechýbalo veľa a vážne by zranila jedného z jeho spolužiakov. "Jeden doniesol zbraň, ten druhý to zobral, išiel ku vnúčikovi. Namieril mu na čelo a strelil," hovorí Danielova stará mama.

"Prišiel ku mne, nech sa otočím. Keď som sa otočil, tak ma strelil. Potom som si ľahol na zem a plakal," opísal incident zranený chlapec.

"Má tam takú dierku malú. Chvalabohu, že nie do oka, aj keď je to hračkárske, ale silné je to," myslí si stará mama chlapca.

Nebezpečné hry

Guličkový náboj má skutočne poriadnu silu. "V prvom rade je to nebezpečné. Veľakrát sú slabo urobené a potom to robí len zle. Nech sú také, čo sa dajú využiť, ale nie také, aby to bola zbraň pre deti," myslí si Danielova mama.

Podľa psychologičky hračkárske zbrane prirodzene patria k vývinu chlapcov, aj keď ich rodičia veľmi neobľubujú. Nie je preto potrebné ich úplne zakazovať, ale ani preferovať. Ak sa už s nimi chlapci hrajú, mali by byť predovšetkým bezpečné a neohrozujúce.

"Napriek tomuto je vhodné upriamovať pozornosť a zvedavosť detí aj k iným formám hier, a to k hračkám rozvíjajúcim city, myslenie, fantáziu a spolupatričnosť. Taktiež ich viesť k športovým aktivitám," myslí si psychologička Darina Krupová.

Zdravé hodnoty

Túžby chlapcov vlastniť hračkárske zbrane nemusia súvisieť s neskorším násilím a v priebehu vývinu bojové hry obyčajne spontánne odznejú. Jedným z predpokladov budúceho prosociálneho správania je podľa psychologičky uspokojenie najdôležitejších potrieb, a to potreby istoty a bezpečia.

Rodičia by mali svoje deti viesť k zdravým hodnotám apelujúcim na ľudskosť, porozumenie a súcit.