Seriál o zbojníctve na Slovensku: Zbojnícke družiny ovládli krajinu

SLOVENSKO / Tento rok si pripomíname 330. výročie narodenia Juraja Jánošíka. Legendárny zbojník však nebol ojedinelým úkazom svojej doby. Podobné družiny pôsobili na konci 17. storočia prakticky na celom území dnešného Slovenska. A niektorí zbojníci si počínali oveľa lepšie ako Jánošík. A hoci tresty pre zbíjanie boli v tých časoch mimoriadne kruté, nie všetci skončili na šibenici. Pozrite si prvý diel o zbojníctve na Slovensku.

Zbojníctvo bolo v časoch novoveku mimoriadne rozšírené najmä na území, ktoré bolo zmietané protitureckými vojnami či protihabsburgskými povstaniami. Historička pripomína, že sa mu najviac darilo v období, keď boli oslabené verejno-bezpečnostné pomery v krajine. "Každé to povstanie vyprodukovalo niekoľko zbojníckych družín," hovorí historička Slovenskej akadémie vied Diana Duchoňová.

Obyvateľstvo pod vplyvom vojen pocítilo zvýšené daňové zaťaženie na vlastnej koži, armáda zimovala v krajine na úkor bežného poddaného. Okrem toho sa v Uhorsku zhoršili klimatické podmienky. Malá doba ľadová spôsobila krátke letá, dlhé zimy a slabú úrodu, takže mnohí muži sa dali na zboj. "Spočiatku bolo zbojníctvo typické pre hornaté oblasti, neskôr sa rozšírilo na územie celého Uhorska," dodáva historička.

Zbojníci vraj napádali aj dediny či mestá, nielen opustené osady. Terčom boli jednotlivci, ktorí boli chudobnejší. Ľudia v tých časoch pravidelne cestovali za prácou, na trhy či za štúdiom, ale sprievod si mohli dovoliť len šľachta či majetnejší kupci a tí boli podľa historičky pre zbojníkov priveľkou korisťou. "Väčšinou šlo o predmety osobnej potreby, ktorých sa vedeli zbaviť," dodáva Diana Duchoňová.

Napríklad mäso z ulúpených zvierat zjedli zbojníci prakticky okamžite. Nazbíjané zlato im však mohlo spôsobiť problémy, a tak sa ho museli rýchlo zbaviť, aby ich nekompromitovalo. Neraz ho predávali pod cenu a platiť museli aj za sprostredkovanie predaja. Vždy mali niekoho, kto im schoval lup.

Partie chlapov nezostávali dlho na jednom mieste, aby ich nechytili. Neraz šli aj desiatky kilometrov a pôsobili na veľkom území. Zbojnícku otázku spočiatku riešili krajinské snemy, neskôr dal panovník tieto právomoci stoliciam. Úradníci a vojenskí velitelia však nie vždy dokázali viesť účinný boj proti zbojníkom.

"Uhorský kráľ Leopold I. sa sťažoval, že stolice neriešia tieto záležitosti. Mali informácie, že vrchnosť chytila zbojníkov, ale za dar alebo odmenu ich pustila. Leopold I. navrhol nasadiť agentov medzi zbojníkov, ktorí sa mali pridať do ich družín a hlásiť ich pohyb," vysvetľuje historička.

Prečítajte si tiež

Jánošík je na roztrhanie. Privlastňujú si ho aj Poliaci

​Na rozdiel od mýtov mali zbojnícke družiny iba lokálnu podporu. Stoličné úrady potrebovali zlomiť najmä miestnu komunitu, ktorá im občas poskytla úkryt. Za pomoc zbojníkom sa ľuďom neraz vyhrážali odrezaním uší či nosa. "Cisársky veliteľ Kob v roku 1677 nariadil šarišskej stolici, aby vyhnala všetky manželky, ktoré doma schovávali zbojníkov."

Podľa historičky, ktorá skúmala kriminalitu družín, bolo zbojníctvo len sezónnou záležitosťou. Lúpilo sa najmä v letných a jesenných mesiacoch a na zimu odchádzali k svojim rodinám. Prevažne mladí muži, ktorí sa zriedkavo dožili vyššieho veku, nepozerali na zabezpečenie sa do budúcnosti.

Našli sa však aj výnimky. Na území západného Slovenska šarapatil ešte v 16. storočí istý Podmanický a v jeho zbojníckych šľapajách veľmi úspešne vykračovali aj dvaja vnuci. "Jeden z nich mal potom aj kariéru, lebo zo zbojníka sa stal správcom tridsiatkovej stanice a kráľovských príjmov," dodáva historička. Po ukončení zbojstva prispieval finančne panovníkovi na boj proti Turkom.