Anna Záborská: Téma eutanázie je nebezpečná pre zachovanie hodnôt

Dlhodobo sa na pôde Európskeho parlamentu venuje otázkam etickým a hodnotovým. Poslankyňa Anna Záborská tento týždeň vystúpila aj na konferencii o etických problémoch súčasnosti, ktorú organizovala trnavská univerzita. Hovorila o témach súvisiacich s eutanáziou v širšom európskom kontexte.

Rozhovor s europoslankyňou Annou Záborskou priniesol portál EuropskeNoviny.sk.

Prečo ste si vybrali tému eutanázie, keď na Slovensku je diskutovaná len okrajovo?

Zatiaľ je diskutovaná veľmi málo, to máte pravdu. Ale je živá v celom európskom priestore, a my sa musíme vedieť k nej postaviť už teraz. Ak sa stane programom politickej strany či nejakej vplyvnej skupiny v spoločnosti, potom už bude neskoro. Je to veľmi citlivá a ťažká téma, ktorá ak je nesprávne formulovaná, môže viesť k spochybňovaniu samotnej hodnoty ľudského života. A odtiaľ je len krok k narušeniu ostatných základných princípov. Je to cesta k obmedzovaniu základných ľudských práv, demokracie a slobody.

Zmena príslušných zákonov však je vo výlučnej právomoci národných štátov…

Áno, a je to tak správne. Ale sama som svedkom úsilia niektorých mojich kolegov v európskom parlamente, teda z času na čas, túto tému pretláčať do schvaľovaných dokumentov. Toto sa deje už od roku 1990, naposledy minulý rok, keď sa ľavicoví poslanci snažili, napokon neúspešne, o deklaráciu, ktorá by hovorila o práve na dôstojné ukončenie života. Tieto aktivity odmieta aj Európsky súd pre ľudské práva. Nevylučujem, že ak by sa právo na dôstojnú smrť dostalo do pozície ľudského práva, že by sa ním začala zaoberať únia aj európsky parlament.

Zástancovia dobrovoľného odchodu zo života však argumentujú, že utrpenie niektorých pacientov je nepredstaviteľné, a eutanázia by bol spôsob dôstojnej smrti pre chorého ako aj riešenie traumatizujúcej situácie pre najbližších.

Vnímam, že výrazná časť Európy o tom diskutuje najmä v súvislosti s nárastom onkologických ochorení, ale aj diagnóz starých ľudí ako je demencia či Alzheimerova choroba. Súcitím aj s rodinami, ktoré takéto niečo prežili a prežívajú. Ale na druhej strane si kladiem otázku, prečo nevnímame aj obrovský pokrok v medicíne. Ten nám často pomáha veľmi úspešne bojovať proti viacerým onkologickým ochoreniam, ktoré donedávna boli nevyliečiteľné. Výskum a veda posunuli hranicu nášho veku oveľa ďalej ako sme sa dožívali pred sto rokmi. Rovnako si treba otvorene povedať, že vďaka modernej medicíne a novým liekom dnes dokážeme utlmovať každú bolesť a tým výrazne umenšovať aj utrpenie pri smrteľnej chorobe.

Ale to si vyžaduje nemalé finančné prostriedky verejného zdravotníctva, ktoré má v prvom rade liečiť.

Takto by som to nepovedala.  Kto je to umierajúci človek? Človek žije alebo zomrel. Každý sme živou bytosťou až po svoju prirodzenú smrť. Ak je niekto nevyliečiteľne chorý, má právo na rovnakú starostlivosť ako tí ostatní. Ak toto začneme spochybňovať, tak spochybníme samotnú hodnotu ľudského života.

Ako by teda vyspelá Európa mala riešiť otázku závažných ochorení, ktorými trpí čoraz viac ľudí?

Cesta nie je eutanázia, to nám musí byť jasné a nespochybniteľné. A potom sa treba pozrieť na realitu, že nás je stále viac starších a trpíme aj nevyliečiteľnými chorobami. A tu niekde nastaviť celý systém. Teda nielen lekárska liečba, ale aj paliatívna starostlivosť, hospice, systém opatrovateľov a podobne. V Európe sú príklady, kde to už dávno pochopili a idú týmto smerom. Na Slovensku tiež máme problémy, ale nehovoríme o nich. Zdravotníctvo nie sú len peniaze a náklady na pacienta. Je to zrkadlo spoločnosti, ktorá sa vie postarať aj o tie najzložitejšie ľudské osudy. Nemôžeme si  donekonečna túto realitu pred sebou zakrývať, prípadne odsúvať niekde do zariadení cirkevného charakteru alebo dobrovoľníckych a neziskových inštitúcií. Je to neľahká cesta a prvý krok musí urobiť štát a zodpovedné inštitúcie.