Anna Záborská: Odmietam akékoľvek násilie na ženách, Istanbulský dohovor však nepodporím

Je poslankyňou Európskeho parlamentu a členkou poslaneckého klubu Európskej ľudovej strany. Zaoberá sa kultúrno-etickými otázkami a sú jej blízke aj témy migrácie, ochrany rodín či postavenia žien.

Na otázky spravodajského portálu EuropskeNoviny.sk odpovedala europoslankyňa Anna Záborská.

Tento týždeň ste v Štrasburgu diskutovali a napokon aj schválili Rezolúciu o pristúpení EÚ k Istanbulskému dohovoru o predchádzaní násiliu na ženách a boji proti nemu. Zároveň je tento týždeň aj Medzinárodný deň eliminácie násilia voči ženám. Tzv. Istanbulský dohovor, Slovensko podpísalo ešte v roku 2011. Tento medzinárodný dokument má zaväzovať krajiny, aby prijali nástroje na predchádzanie násilia voči ženám a domácemu násiliu. Podľa viacerých je dohovor potrebný a dôležitý, pretože násilie voči ženám a slabším je vážny problém v celej Európe.

V prvom rade chcem povedať, že násilie voči ženám, deťom a starým ľuďom je pre mňa veľmi odpudzujúca záležitosť a zásadne odmietam takéto správanie. Akékoľvek násilie je neprípustné, a každá civilizovaná spoločnosť by mala zakročiť voči nemu razantne a jednoznačne. Preto si myslím, že myšlienka vypracovať takýto dokument je dobrá a ako takú ju podporujem. Už len preto, že krajiny, ktoré dohovor ratifikujú, budú musieť skladať účty z toho, ako postupujú v boji proti takémuto násiliu. Žiaľ, text, ktorý je predložený, sa odchyľuje od dobrej myšlienky a nemôžem ho podporiť.

Čo je dôvod pre vaše negatívne stanovisko?

Nemožno povedať, že doteraz sa nič nerobilo proti násilie, ktoré je páchané na ženách. Počas môjho pôsobenia v parlamente som zažila niekoľko nákladných kampaní, ktoré boli organizované rôznymi medzinárodnými inštitúciami. Najdôležitejší je asi Program Európskej komisie Daphne I, II, III. Boli to programy veľkoryso finančne podporené EK. Napríklad rozpočet len na Daphne III bol 116,8 milióna Euro. Pokiaľ sa týka Istanbulského dohovoru poviem to otvorene. Popri dobrej a potrebnej myšlienke sa do textu dohovoru dostali pre mňa neprijateľné formulácie, postoje a odporúčania. Sú to napríklad pojmy ako rod, rodová identita, rodovo podmienené násilie. Cítim za tým snahu relativizovať biologické rozdiely medzi mužom a ženou. Nemôžem súhlasiť so zavádzaním tzv. rodovej identity, nezávislej od pohlavia. Lenže ak budeme mať násilie voči ženám definované ako „rodovo podmienené“, pochybujem, že bude proti nemu možné efektívne a rýchlo zasiahnuť. Podľa mňa pokusy predefinovať vzťahy medzi mužmi a ženami cez teóriu rodovej rovnosti sú veľmi nezodpovednými experimentami. Môžu totiž napokon zásadne ohroziť samotné fungovanie spoločnosti.

Podľa vás Istanbulský dohovor zasahuje do niektorých základných práv a slobôd.

Som o tom presvedčená, a aj preto nemôžem dohovor podporiť. Napríklad zákaz diskriminácie žien je formulovaný tak široko, že v konečnom dôsledku môže znemožniť lekárom uplatniť si výhradu vo svedomí. Obmedzuje nebývalým spôsobom aj právo rodičov na výchovu detí. Pretože štáty sa zaväzujú, že prijmú opatrenia na odstránenie všetkých modelov správania, ktoré sú založené na stereotypných rolách žien a mužov a zavedú na všetkých stupňoch škôl tomuto potrebné študijné materiály. Pritom mám skúsenosť aj z Európskeho parlamentu, že za stereotypnú rodovú rolu ženy je často označované aj materstvo.

Zrejme máte zásadne iný názor na to, ako riešiť otázku násilia voči ženám.

Je to v prvom rade správne pochopenie ľudskej dôstojnosti a poznanie, že každého z nás stvoril Boh na svoj obraz. Rovnosť muža a ženy v tejto dôstojnosti je jediným základom pre zákony, ktoré chcú bojovať proti domácemu násiliu. Ak dieťa od malička vediete k rešpektu a úcte k ľudskej dôstojnosti, tak najlepšie zamedzíte akémukoľvek násiliu. Samozrejme nie je možné čakať kým tieto malé deti vyrastú. Na rovnakom princípe treba viesť aj adolescentov k manželskému prípadne partnerskému životu a mať dostatočný prístup k poradenským službám, aby sa ženy, ale aj muži pri prvých náznakoch násilného správania mali kde obrátiť. Osobitnú pozornosť je potrebné venovať deťom, ktoré v takýchto rodinách vyrastajú. Pomoc obetiam násilia a stíhanie páchateľov sú samozrejme povinnosťou spoločnosti a systému.

Hlasovanie v Európskom parlamente je jedna vec, pretože únia chce Istanbulský dohovor prijať kolektívne. Dohovor však musia ratifikovať jednotlivé členské štáty. Slovensko síce dokument podpísalo, ale ešte neratifikovalo. Na rade je slovenský parlament a následne prezident.

Ešte v septembri sa minister práce Ján Richter na našom výbore pre práva žien v EP vyjadril, že ratifikácia by mala byť do konca roka. Samozrejme, bude to v rukách poslancov slovenského parlamentu. Predpokladám, že niektorí budú mať so súhlasom s dokumentom problém, podobný ako mám ja. Možno by sa mali tiež zamyslieť, či prijatím Istanbulského dohovoru sa nevzdávame veľkej časti našej suverenity. Mám na mysli Deklaráciu Národnej rady SR o zvrchovanosti členských štátov únie v kultúrno-etických otázkach. Tá bola prijatá a stále platí.