Rozhovor s väzňom: Ste radi, ak na vás prší, môžete sa pozerať na nebo a rozprávať s holubmi, hovorí

BRATISLAVA / "Teraz vojdete do tej väznice, kde sa za vami zavrie"gater" a neviete, čo bude, kedy bude a čo sa bude v podstate diať." Takto pod zárukou anonymity opisuje prvé chvíle za mrežami muž, ktorý najprísnejšiu väzbu zažil na vlastnej koži. O svojom prípade nechce hovoriť, lebo súd sa ešte neskončil. V base prežil viac ako rok.

Keď sa niekto dostane do väzby, v sekunde sa mu úplne zmení život. Ako vplýva na človeka ten úplný začiatok, keď sa otvorí cela a podľa noriem má 3,5 m2.

Je to tak, ako hovoríte. Najťažšie prvé dva dni sú v tej CPZ-ke, kde vás vytrhnú z bežného života, neviete čo sa deje, čo sa bude robiť. Tam ste zavretý, svieti na vás svetlo a čakáte na ten súd. Na tom súde sa dozviete, že teda väzby sú tak ako v poslednej dobe a teda vo všetkých prípadoch tí sudcovia tie väzby dávajú bez mihnutia oka, aby si v krátkom čase naštudovali ten spis. Teraz vojdete do tej väznice, kde sa za vami zavrie ten „gater“ a neviete čo bude, kedy bude a čo sa bude diať. Veľmi to vplýva na vašu psychiku, je to náročné nakoľko neviete čo sa bude diať, dostanete tepláky nejaké, nemáte svoje oblečenie, svoje veci. Čakáte kým príde právnik, aby vám ozrejmil v akej ste situácii.

Ako vyzerá cela okrem toho, že je dosť malá?

Je veľmi malá. Je otázne, či vás dajú do dvojky, alebo štvorky, čo znamená do dvojposteľovej alebo štvorposteľovej. Cela je veľká 2x3 metre, kde máte umývadlo a záchod. V novších basách sú aj sprchy, ktoré sa púšťajú dva krát do týždňa. V starých basách máte záchod, umývadlo a okno, samozrejme bez nejakého výhľadu na Tatry. Väčšinou sa stáva, že z druhej strany okna ešte máte nepriehľadné sklo a samozrejme dvojité mreže, čiže ako v pivnici.

Keď tam prídete, neviete ako dlho tam budete...

To je samozrejmé. Prídete do nejakého prostredia, kde väčšinou príslušníci ZVJS nevedia aká ste povaha, pozrú si iba vaša paragrafy podľa ktorých ste tam. Nevedia, ako sa majú s vami rozprávať, nevedia vaše postavenie, čiže väčšinou to všetko hádžu do jedného vreca. Žiadny blahosklonný prístup, proste ako na vojne - postaviť sa, upraviť sa. Sú tam nejaké časy, ktoré musíte spĺňať, kde je ten „raport“ ráno postavenie, kontrola cely, pýtajú sa vás čo potrebujete, čo nepotrebujete a hlavne teda počítate dni, dokedy dávate žiadosť o prepustenie, kedy sú nejaké výsluchy svedkov, ktoré sa vás týkajú a po ktorých by ste teoreticky podľa vášho úsudku mohli ísť domov. V dnešnej dobe sa to ale nejak nedeje, ani sa na to tak nepozerá, že tie výsluchy sú dôležité, ale jednoducho už ten právnik sa vás snaží nejak nastaviť, že dali vám sedem mesiacov, tak sedem mesiacov tam určite budete. Problém je potom, keď sa dejú ďalšie výsluchy a teda po tých siedmych mesiacoch si viem dať ďalších sedem mesiacov. V iných krajinách to tak nefunguje. Jednoducho máte daný nejaký čas, ktorý viete, že tí policajti to musia za tú dobu spraviť - výsluchy dôležitých svedkov, aby ste nemohli ovplyvňovať konanie.

Vy ste už začali o tom dennom režime. Kedy je budíček? A čo sa deje potom?

Budíček je väčšinou pred šiestou, čiže 5:45 až 6:00 kedy sa musíte ustrojiť, postaviť. Prídu raňajky okolo šiestej, štvrť na sedem. O siedmej je potom „raport“, čo znamená, že príde veliteľ daného poschodia, ktorý vás má na starosti. Skontroluje čo potrebujete, čo nepotrebujete, zapíše si, keď máte nejakú požiadavku k doktorovi, alebo nejaké osobné potreby. Potom čakáte, kedy pôjdete na vychádzku, tá je doobeda alebo poobede. Nasleduje obed a zase čakáte čo bude, alebo si nejak upravíte si nejaký režim. Večera je o nejakej piatej-šiestej, večierka približne o desiatej, kedy všetko vypnú. Je rozdiel, keď ste na cele s niekým a viete fungovať vo dvojici, alebo je vás viac, alebo keď ste sám. Druhá vec je, čo vám poskytne rodina, čo vám donesie do basy. Či už je to televízor, kanvicu, strojček na vlasy, svoje rádio. V každej base je hláska, čo sa nazýva rádio, kde vám stále ide nejaké rádio, čo vám pustia a môžete si ho prepnúť. Cez neho vám aj hlásia, že je napríklad večera alebo výmena oblečenia a popritom vy si viete vyžiadať a platiť si za elektrinu a za spotrebiče, ktoré vám povolí ústav.

Čiže vy ste 23 hodín denne v tej 3,5 metrovej cele a jednu hodinu denne máte na tú vychádzku. Ako vyzerá? Čo to znamená “vychádzka”?

Príslušníci vás odprevadia do dvorca, kde máte vychádzku, ktorá môže byť priestorovo 2x2 metre. V každej base majú na vychádzku iné dvorce. V nich môžete behať, či prechádzať sa dookola. Sú tam hrazdy, alebo tam iba stojíte a čakáte, že na vás prší, dýchate čerstvý vzduch, pozeráte sa na nebo a rozprávate sa s holubmi. 23 hodín ste zavretý v nejakej pivnici a čakáte na nejaký ortieľ, čo bude ďalej s vami, kedy sa dostanete do normálneho, bežného života, z ktorého ste boli vytrhnutý. Alebo kedy sa budete vedieť spojiť s rodinou, aby ste aspoň vedeli či sú zdraví a v poriadku.

Ako sa dá “prežiť” 23 hodín denne na priestore 3,5m štvorcového?

Ťažká otázka. Tiež si ju niekedy kladiem a neviem si na ňu odpovedať. Dá sa to. Človek je tvor, ktorý sa prispôsobí všetkému. Niekto to znáša ťažšie a niekto ľahšie. Je to skôr asi o tom, aké verejné postavenie ste mali, ako ste žili, ale jednoducho musíte sa prepnúť do nejakého režimu, spraviť si plán dňa, kedy si naplánujete pozeranie seriálov, či už ranné cvičenie, popoludňajšie cvičenie, šach, karty, kreslenie, listy písať. Jednoducho musíte si tú hlavu zamestnať, aby vás z toho neporazilo. Ako raz povedal jeden múdry človek, aj vo vesmíre si musíte spraviť nejaký režim, aj v base si musíte spraviť nejaký režim, aby ste zamestnali hlavu a telo a nemysleli na to a neutrápili ste sa.

Počas vašich prvých dní ste najprv rozmýšľali, čo tam budete robiť?

Na začiatku čakáte, kedy príde advokát, lebo to je na začiatku jediný kontakt, ktorý vás usmerní. Prvý týždeň - dva, nemáte vôbec predstavu o tom, čo sa dá kúpiť v bufete, čo môžete a čo nie. Kým prídete na ten režim, aby ste vedeli ako to tam funguje, uplynie nejaká doba, na ktorú si musíte zvyknúť a oboznámiť sa s činnosťou daného zariadenia. Každé má svoj režim, svoje pravidlá. Je to akoby štát v štáte, kde to funguje úplne inak a musíte si na to zvyknúť a prispôsobiť sa.

Zažili ste aj nejaké incidenty? Myslím pokusy o samovraždu. Či už u vás, alebo v susedných celách.

Áno, poviem to takto v skratke. To, že dnes sa píše o generálovi (Milan Lučanský, pozn. Red.) alebo teda o ďalších, ktoré sú mediálne známe osobnosti a pokúsili sa niečo také spraviť a zrazu sa poukazuje na takúto činnosť v base. Ale v base si ľudia podrezávajú žily, podpália sa, obesia sa, jednoducho sú tam bitky, stále sa niečo deje. Ale nikto si nepýta štatistiky aká je úmrtnosť všeobecne v basách, doteraz na to nikto nepoukazoval. Poviem vám pravdu, každý rozmýšľa už pri tom konci síl, či nie je jednoduchšie to ukončiť ako pokračovať. Je kopec ľudí, ktorí nad tým nejako rozmýšľajú, či sa obesia alebo podrežú. To je realita.

Vy ste sa dostali z väzby na slobodu približne po roku. Ako vyzeral ten rok z pohľadu kontaktu so svetom?

Prežil som si aj Béčkovú väzbu (kolúzna, pozn. red.), aj Céčkovú (pokračovanie v trestnej činnosti, pozn. red.). Pokiaľ ste v tej béčkovej väzbe, prokurátor aj vyšetrovateľ vám môže povoliť prístup k rodine. 2x do mesiaca by ste si minimálne 20min mohli zavolať deťom, manželke alebo rodičom. Vyšetrovateľ alebo ním poverená osoba stojí pri vás a presne dohliada na to, aby ste nijakým spôsobom neovplyvňovali konanie. Žiaľ, ja som také šťastie nemal. Nejakých 11 mesiacov som nemohol telefonovať s nikým z rodiny, čiže som sa o rodine nedozvedel nič. Nepočul som hlas svojich rodičov. Čo sa týka korešpondencie, pri béčkovej väzbe trvá veľmi dlho, lebo musí ísť cez kontrolu príslušného vyšetrovateľa. Ten musí prečítať každý riadok, a teda skontrolovať, či neovplyvňujete alebo nemaríte vyšetrovanie. Neviem, ako by som cez rodičov alebo cez najbližšie osoby mohol ovplyvňovať konanie. Jediné, čo v živote máme, je rodina a v podstate béčkovou väzbou vám ju zoberú, čo je podľa mňa nespravodlivé.

​Mali ste návštevy?

Pohli sa až po nejakom roku. Nejaký príslušník sa postaví za vás a ďalšia osoba sa postaví za návštevu, čiže dvaja príslušníci počúvajú, či neovplyvňujete konanie.

Čiže po roku ste videli niekoho zo svojej rodiny a následne ste sa dostali na slobodu?

Áno, následne mi padla béčková väzba a prepustili ma von.

Máte tam teda len erárne oblečenie?

Keď sa tam dostanete, tak všetko, v čom vás zoberú z bežného života, odovzdáte v sklade. Dostanete tepláky, pyžamo, veci na osobnú hygienu, ponožky, samozrejme všetko oblečenie či je zima alebo leto. V zimných obdobiach dostávate aj rukavice, čiapky a všetky veci okolo toho s tým, že keď máte rodinu, ktorá sa o vás dôkladne stará, tak si viete požiadať o civilné oblečenie, čo samozrejme teraz v tomto korona - období veľmi nefunguje, lebo som počul, že teraz zakázali civilné oblečenie, aby sa nedoniesol koronovavírus. Ale potom to bežne funguje tak, že si vyžiadate civilné oblečenie, ktoré vám schváli ústav a raz do týždňa vám to musí niekto z rodiny prísť vymeniť. To znamená, že prinesie čisté oblečenie a špinavé zoberie.

Vy ste mali obmedzený kontakt s okolitým svetom, museli ste o všetko žiadať, nemohli ste zavolať domov, nevedeli ste ako dlho tam budete. Čo s tým môže väzeň urobiť? Môže sa niekde sťažovať?

Modliť sa a dúfať. Sťažovať sa môžete, máte na to samozrejme právo písať či už sťažnosti vy alebo váš právny zástupca, ale hovorím že podmienky na Slovensku sú postavené tak a mám za to, že nikto sa tými podmienkami nezaoberá. Je iný pohľad na to zvonku a iný je pohľad zvnútra. Tak ako ste povedali, keď 23hodín počítate iba hodiny a minúty, kedy ten deň ubehne a máte ďalší a ďalší deň, pozeráte sa na celý svet a život úplne inak. Prehodnotíte to, lebo ste nikdy neboli stotožnený s tým, že niečo také sa môže stať. Tá beznádej je tam najhoršia, ktorá potom privádza ľudí do takých krajných situácií, ktoré sa stávajú, a teda sú v poslednej dobe medializované.

Vedeli ste, do čoho idete, keď sa otvorila cela? Nebol to pre vás šok? Ja som donedávna netušil, že 3,5m2, jedna posteľ, deka, umývadlo, záchod...

Úprimne poviem, nevedel som do čoho idem. Myslel som, že to bude niečo ako na vojne. Ale na tej vojne máte aspoň nejaký režim, ale tu nerobíte nič. Ležíte, sedíte, ležíte, sedíte, máte vyležanú posteľ, máte vyležaný zadok, ležíte, bolí vás chrbát, jednoducho nemáte nič. Musíte si spraviť nejaký systém, alebo nejakú funkčnosť, ktorú si nastavíte v tej hlave. Musíte si spraviť režim, ktorý dodržiavate či už tým cvičením, či už tými listami, kresbami, básničkami. Každý sa zabaví nejak inak, niekto možno napíše knihu o väzbe, ale sú veci, ktoré by sa mali ľudia dozvedieť. Alebo aj tie rodiny, ako podporovať väzňov. Viete, dnes ste tu, zajtra môžete byť tam a neviete akou náhodou alebo akým nešťastím. Nie je to iba o tom, či páchate trestnú činnosť vedome alebo nevedome, ale jednoducho v dnešnej dobe sa tam každý môže dostať a ani nevie ako.