Na Lukyho Hoffmanna spomína aj naša kolegyňa Veronika Homolová Tóthová

BRATISLAVA / Dojemný rozlúčkový list zanechala Lukymu Hoffmanovi aj naša kolegyňa Veronika Homolová Tóthová.

Prečítajte si tiež

Smutný koniec Lukyho Hoffmanna, symbol druhej šance prehral svoj boj

Za Lukym Hoffmannom

Pred pár týždňami som upratovala skriňu, v ktorej mám pracovné veci a našla DVD, ktoré si urobil pre študentov.

Keď ťa Laco Ďurkovič našiel na ulici pri výrobe inej reportáže a ty si mu ukazoval morčacie prsia za opaskom, ktoré pri pred chvíľou ukradol, aby si sa priblížil možnosti, že ti tvoj díler dá aspoň niečo; keď videl, že to naozaj chceš zmeniť, vybavil ti odvykačku, po ktorej si nastúpil na výkon trestu, kam ťa chodil navštevovať; keď si vyšiel z väzenia, dostal si šancu v televízii a využil si ju naplno, začal si hrať v seriáloch.

Stretávali sme sa na chodbách televízie, najskôr si sa mi len nesmelo zdravil, až si sa raz odvážil pristaviť ma. Povedal si mi, že chystáš krátky film pre študentov, aby si im ukázal, čo všetko im závislosť vezme. Hovoril si: "Nechcem im tlačiť do hlavy, že drogy sú zlé, oni nič také nebudú nepočúvať, majú vlastný rozum a najmä majú pocit, že oni jediní na celom svete to iste zvládnu bez problémov. Ja im chcem ukázať, čo im to vezme. Nech si vedia predstaviť, čo príde potom." Chcel si, aby som Ti načítala časť komentárov a pomohla film dokončiť. Mal si z neho veľkú radosť, po prvej besede si mi písal, že to dopadlo výborne.

Veľa si nakrúcal, prednášal, poskytoval rozhovory. Pre mnohých si bol frajer, dokázal si abstinovať, dokázal si roky držať závislosť na dištanc a aj keď sa snažila priblížiť, odstrčil si ju, lebo už si vedel, čo všetko ti vezme.

A potom sa niečo stalo. Netuším, čo to bolo – či pochopenie, že sláva je neuveriteľne vrtkavá a keď vyprcháva je najopojnejšia. Pretože v tom vyprchávaní cítiť závan nielen budúcej ľahostajnosti, ale priam pohŕdania bývalého nadšeného publika - dali sme ti pozornosť, dali sme ti šancu byť slávnym a známym – tak sa poriadne snaž, aby si ním zostal. Keď tento proces začne, už sa často nedá zastaviť, aj keď sa zúfalo snažíš.

Neviem nakoľko si tú slávu potreboval, neviem nakoľko ti nahradila iný pocit opojenia. Viem len, že mi je veľmi ľúto, že tvoj príbeh, tvoj život skončil takto. Je mi to ľúto najmä kvôli tým, ktorí ťa milovali, potrebovali ťa a dúfali. A potom už ani nedúfali, len sa trápili. Všetci, ktorí sledovali tvoj príbeh, tvoju druhú šancu, želali najmä im, aby mal práve pre nich šťastný koniec.

Druhé šance sú dôležité a je dobré, že sa dostávajú do televízie a na stránky novín, lebo nám dávajú nádej. Aj tie, ktoré sa časom premenili aj na potrebu tretej šance sa tam dostávajú – ale len do čiernych kroník. A tam už žiadna nádej nie je.

Zbohom, Luky.