20 ROKOV PO. V roku 1993 vznikla Slovenská republika

Na základe politických dohôd a ústavného zákona o rozpade ČSFR prijatého Federálnym zhromaždením, vznikla 1. januára 1993 Slovenská republika. Napriek tomu, že prieskumy na jeseň roku 1992 hovorili o pomere 46 percentách občanov za rozdelenie k 40 percentám proti rozdeleniu v slovenskej spoločnosti a bolo množstvo hlasov za referendum o rozpade československej federácie, to sa nikdy neuskutočnilo.

Lepšie štát rozdeliť, ako ho paralyzovať

Po voľbách v roku 1992 sa na Slovensku stalo najsilnejšou politickou silou HZDS hlásajúce požiadavku konfederácie a medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska. "Tá by bola v prípade realizácie nezlučiteľná s dovtedajšou federáciou ako i s predstavami českej strany. V povolebnej situácii, komplikovanej aj lavírovaním a protirečivými vyjadreniami predstaviteľov HZDS, víťazná česká pravica pragmaticky a včas usúdila, že pre ňu bude výhodnejšie spoločný štát rozdeliť, ako ho dlhodobo paralyzovať vzájomnými spormi národných reprezentácií," uviedol historik Martin Lacko.

Pokiaľ ide o postoj obyvateľstva, na oboch stranách rieky Moravy v roku 1992 prevažovala podľa Lacka vôľa na pokračovanie spoločného štátu. Avšak jeho potreba už nebola pociťovaná tak striktne, ako napríklad v 30. rokoch, keď sa ČSR nachádzala v nepriateľskom zovretí susedov.

Politické elity na slovenskej i českej strane federálneho štátu sa definitívne dohodli na jeho zániku. Dňa 25. novembra 1992 Federálne zhromaždenie ako vtedajší najvyšší zákonodarný orgán odhlasovalo ústavný zánik ČSFR k 31. decembru 1992. "Nemožno opomenúť ani to, že významným krokom k štátnej samostatnosti bola aj Deklarácia zvrchovanosti SNR (júl 1992) a prijatie vlastnej ústavy, atribútu štátnosti (september 1992)," upozornil.
 

Rozdeliť štát bolo optimálnym rozhodnutím

Vznik Slovenskej republiky z 1. januára 1993 pre väčšinu dnešných občanov ostáva podľa Lacka skôr v tieni silvestrovských osláv. "Je otázkou, či, respektíve kedy sa tento postoj zmení. Historici budú akiste ešte dlho uvažovať o skutočnej motivácii politických elít v ich rozhodnutí o rozdelení československého štátu. Či prevažovali vlastenecké pohnútky, vedomie nevyhnutnosti, prípadne či svoje zohrala aj pragmatická vízia nerušeného ovládnutia nového štátu, pri ktorej sa už nebude treba deliť o moc s tým druhým. Politická, no najmä ekonomická prax po roku 1993 dávajú podnety aj k takýmto úvahám," zdôraznil Lacko.

S odstupom času sa však podľa neho ukazuje, že rozhodnutie pokojným spôsobom vytvoriť dva samostatné národné štáty bolo optimálnym riešením. Nenaplnili sa katastrofické scenáre odporcov samostatnosti o budúcom vývoji. "Vzťahy medzi oboma národmi sú v súčasnosti azda najlepšie v dejinách. Historickým paradoxom však ostane, že mnohí z tých, čo sa výrazne aktivizovali proti vzniku druhej SR, už pár rokov po jej vzniku v podstate ovládli rozhodujúce sféry tohto ´nechceného´ štátu," dodal.

Prvým slovenským premiérom bol Vladimír Mečiar. Ten na základe presunutých prezidentských právomocí vymenoval členov ústavného súdu. Vznikli Najvyšší kontrolný úrad, generálna prokuratúra, Slovenska informačná služba a ďalšie štátne orgány. Do marca nemal nový štát prezidenta. V prvom kole neuspel kandidát najsilnejšej strany - HZDS Roman Kováč. Prezidentom sa stal až Michal Kováč, ktorý bol zvolený ústavnou väčšinou 15. februára 1993. Inaugurovaný bol 2. marca.

Chcelo to politickú odvahu a zodpovednosť

Slovenská republika za 20 rokov prešla podľa podpredsedníčky NR SR Renáty Zmajkovičovej (Smer-SD) zložitým vývojom a zaznamenala významné úspechy v domácom i zahraničnom meradle. "Prvé akty smerom ku štátnej samostatnosti sa udiali práve na pôde  Slovenskej národnej rady prijatím Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky a Ústavy SR. Stali sme sa tak štátotvorným národom, vďaka čomu máme samostatnú a suverénnu Slovenskú republiku. Bolo to obdobie, ktoré si vyžadovalo politickú odvahu i zodpovednosť,“ povedala s tým, že jubilujúcej Slovenskej republike želá, aby jej občania naďalej posilňovali a rozvíjali jej základy, prosperitu a dobré susedské vzťahy.

Slovensko v januári 1993 nemalo vlastnú menu. Až vo februári nastala menová odluka a začala platiť slovenská koruna. Bezprostredne po menovej odluke, Slovensko nemalo pripravené vlastné bankovky a mince, s výnimkou desaťkorunáčky.

Na československé bankovky sa preto lepili špeciálne kolky, ktoré mali odlíšiť bankovky používané na Slovensku a v Česku. Celkovo sa okolkovalo 120 miliónov kusov bankoviek v nominálnej hodnote 40,64 miliardy korún. Z nich sa do obehu dostalo 86 miliónov kusov za 28 miliárd Sk. Výmena bankoviek za okolkované sa uskutočnila hladko, na výmenu hotovosti bol stanovený limit 4 000 Kčs na obyvateľa, ďalšie peniaze si ľudia mali vložiť na účet v banke. Prvá slovenská bankovka, a to v nominálnej hodnote 50 Sk, sa dostala do obehu koncom augusta 1993. Posledné okolkované bankovky definitívne stratili platnosť na začiatku nasledujúceho roka.

Spravodajská aplikácia Noviny TV JOJ pre iPhone TU. ZADARMO.

SITA