Marco a jeho babička? Len ďalší otravný spis

Prípad sedemročného Marca násilím odvlečeného z triedy opäť potvrdzuje, že v malebnej krajinke pod najmenšími veľhorami sveta právo vždy spoľahlivo zvíťazí nad spravodlivosťou. Aj nad ľudskosťou a zdravým rozumom.

Isteže, ide aj o ľudské zlyhanie. Nemôžeme síce vedieť, či úradníci štátu, ktorí vliekli šokovaného školáka pred očami jeho spolužiakov z triedy, sú hlupáci bez štipky empatie a kúska citu. V tomto okamihu by však len málokto uveril opaku.

Ich postup ale ani zďaleka nie je taký neštandardný, ako by sa zdalo. Podobné scény sa dejú často, len sa o tom nedozviete. Na počiatku vždy stojí rozhodnutie sudcu, ktoré jeho úradník len viac alebo menej chrapúnskym spôsobom vykoná.

Nevedno, či slovenské súdnictvo skutočne vyprodukuje viac krivdy ako spravodlivosti, treba však pre spravodlivosť povedať, že to rozhodne nie je jeho zámerom. Väčšina sudcov nemá záujme nikomu ukrivdiť, rovnako, ako nemá ani ambíciu konať spravodlivosť. Sudcom ide predovšetkým o to, aby si odškrtli zo zoznamu ďalší vybavený spis a podľa možnosti ešte stihli obed. Či pri tom niekto príde o rozum, česť, majetok, slobodu alebo život, je im v zásade jedno.

Marcov príbeh poznáme hlavne z pohľadu jeho starej mamy, ktorú, hoci znie absolútne uveriteľne a vierohodne, nemôžeme považovať za objektívnu. Pohľad Marcovej mamy nepoznáme. Kto vie, možno celé tie roky kruto trpela, že musela žiť odlúčená od svojho syna a chopila sa prvej šance, aby ho mohla zahrnúť svojou láskou a začať vychovávať. Málokto by síce na túto verziu stavil väčšiu než bezvýznamnú sumu, lež vylúčiť ju, nateraz, nemožno. Problém je v tom, že sudca, ktorý o Marcovom osude rozhodol, to ani neskúmal. Držal sa litery zákona.

Existuje však aj niečo ako duch zákona. Poslanci, keď v mene svojich voličov prijímajú zákony, majú vždy nejaký konkrétny zámer. Áno, pri kvalite nášho zákonodarstva môže byť ten zámer občas aj pochybný a často býva celkom nejasný. Toto však nie je ten prípad. Naše rodinné právo vôbec nie je zlé. Napríklad sa naozaj snaží zohľadňovať záujem dieťaťa.

Sudcovia by, väčšinou, dokázali rozhodovať aj tak, aby dodržali zákon, zohľadnili pri tom zámer zákonodarcu a dokonca sa pri tom v najvyššej možnej miere priblížili aj k spravodlivosti. Lenže museli by pri tom premýšľať. Zaujímať sa o podstatu svojich prípadov. Museli by byť schopní porozumieť zákonom do hĺbky, nie len povrchne interpretovať ich text.

Slovenské súdy nezriedka rozhodujú takým spôsobom, že by to za nich mohol robiť aj počítačový algoritmus. Aj menej zložitý algoritmus. Ťažko povedať, či im chýba vôľa, schopnosti alebo čas. Môže nám to byť jedno. Možno sa nájde dôvod, pre ktorý by sme k nim mali byť empatickí, ale jeho hľadanie by bolo náročným projektom na dlhý čas. Zatiaľ platí, že ich platíme slušne a máme právo na to, aby na oplátku odvádzali slušnú robotu.

Len na Slovensku sotva nájdeme súd, pred ktorým by sme toto právo mohli uplatniť.