Výsledok rakúskych volieb je zázrak, nie trend

V Rakúsku to dopadlo predsa len o trochu lepšie, ako Anschluss v tridsiatom ôsmom. Krajná pravica prehrala. O desatinu percenta. Ak zvážime, že za pripojenie k Hitlerovej nacistickej Tretej ríši hlasovalo viac ako 99 percent vtedajších oprávnených voličov, je to progres.

Nemci radi trúsia jedovaté vtipy, že Balkán sa začína už kdesi pri Salzburgu. Boli časy, keď sa svojim vtipom dokonca aj smiali. Dnes ich toto konštatovanie zjavného začína skôr desiť.

Vývoj vo „východnej EÚ“ veľmi jasne ukazuje, že Európa je stále rozdelená kultúrnymi hranicami, ktoré sú nateraz neprekonateľné. Dokonca ani jazyková blízkosť, či naopak, rozdielnosť, nemá zvláštny vplyv na to, čo zjednodušene zvykneme nazývať mentalitou národa.

Nemci a Rakúšania napríklad hovoria jedným jazykom, spôsob myslenia však majú značne odlišný. A takí Slováci a Maďari si nerozumejú vôbec, okrem jazykovej bariéry ich však nedelí absolútne nič. Celá ich kultúra, tradície a spôsob, ktorým nazerajú na svet, sú prakticky totožné. Slováci majú dokonca bližšie k Maďarom, ako k Čechom. Logicky, veď s nimi žili v spoločnom štáte o pekných pár storočí dlhšie. A hoci si Rakúšania radi myslia, že sú niečím lepším, ako občania druhej kategórie z treťotriednych krajín bývalého „Ostblocku“, mentálne sú to naši najbližší príbuzní.

Sme dedičmi jednej monarchie.

Trochu prekvapujú azda len Poliaci, ktorí s nami nededili. Aj od histórie dostávali viac a drsnejších lekcií, než my. Ich štát v priebehu dejín sporadicky existoval, a inokedy aj nie. Teraz sa na mape práve vyskytuje, ale ak jeho obyvatelia skutočne veria, že môžu nenávidieť Moskvu i Brusel zároveň, ide zrejme o stav dočasný. Zatiaľ sa zdá, že veria. Ich minister zahraničných vecí práve odkázal do Bruselu, že toto nie je tá EÚ, v ktorej chceli byť Poliaci a prieskum verejnej mienky zasa ukázal, že Poliaci sú v rámci V4 najrusofóbnejší. Zdá sa, že naši severní susedia nevedia, čo chcú, ale nedajú si pokoj, kým to nedostanú.

Pokiaľ by však vznikla akási „Vyšehradská päťka“, čiže Česko, Slovensko, Maďarsko, Poľsko a Rakúsko, bol by to celok podmienečne schopný života aj mimo Európskej únie a NATO. Rakúsko je vojensky beztak neutrálne a poslúži ako dobrý príklad, že sa to dá, keď sa chce. Predovšetkým, keď sa chce aj Rusku.

Súčasný stav je taký, že Rusko, ktoré stále je jadrovou veľmocou, síce nemá dostatočnú silu, aby svoje bývalé satelity priamo anektovalo, no jediným gestom, ktoré je zadarmo, by mohlo garantovať ich neutralitu.

Moskve by momentálne úplne stačilo, keby tieto krajiny neboli v NATO. Deklarovať, že sú to suverénne a vojensky neutrálne krajiny, ktoré by v prípade akejkoľvek intervencie zvonku ochránil aj vojensky, by Kremeľ nič nestálo. Pre miestne režimy by to ale znamenalo, že nech by zaviedli akúkoľvek represívnu formu totalitného štátu, všetci by im dali pokoj.

V západnej časti EÚ už zasa pochopili, že obyvateľstvo nových členských krajín nie je mentálne kompatibilné so Západom. Keby z Únie odišli, mnohým západným lídrom by sa skôr uľavilo. Spočiatku by to možno aj zabolelo, ale z dlhodobého pohľadu by sa prosto zbavili bremena.

Aj odídenci by boli spokojní, aspoň spočiatku, pretože by konečne žili po svojom, tak, ako si zaslúžia. Tak, ako žili aj ich predkovia. V 13. storočí.

Tá jedna desatina percenta v rakúskych prezidentských voľbách nám kúpila trochu času. Je to skutočný zázrak, ale, žiaľ, nie je to trend. Ten je skôr opačný. Nehnuteľnosť a trvalý pobyt v Rakúsku už pre liberálne zmýšľajúceho Slováka naozaj nie sú dlhodobou garanciou prežitia. Ani strednodobou.