Pravá tvár sťahovania. Do Bratislavy dochádza až 200 tisíc cezpoľných

BRATISLAVA / Bratislava už dlhé roky patrí medzi jednu z najvychytenejších adries Slovákov. Podľa neoficiálnych údajov žije v hlavnom meste o 200 000 ľudí viac, ako hlásia štatistiky. Láka ich sem najmä práca a zárobok. Nie všetko je však od začiatku ružové. Naši kolegovia, ktorí opustili svoje rodiská, vám teraz odhalia pravú tvár sťahovania do veľkomesta. V novom seriáli TV JOJ "Pravá tvár" vidieť aj trochu iný príbeh sťahovania do hlavného mesta...

Svoj druhý domov nenašli iba v Bratislave, ale aj vo svojej práci, za ktorou sa JOJkári sťahovali z celého Slovenska. Toto však nie je jediné veľké sťahovanie, ktoré musí nováčik v cudzom meste absolvovať kým sa dopracuje k vlastnému bývaniu. "Za 21 rokov, čo som v Bratislave som bývala na 12 rôznych miestach," opisuje patálie so sťahovaním Aneta Parišková. 

Ľuboš Sarnovský má za sebou 5 sťahovaní, z toho prvé štyri boli podnájmy. A ako to už v podnájmoch býva, často sa tam stretne hneď viacero ľudí. "Keď som prišla do Bratislavy, tak som sa nasťahovala ku kamarátom, ktorí mali prenajatú jednu izbu v byte v Petržalke a kým sme si zohnali vlastný podnájom tak sme na jeden a polke posteli spávali traja vedľa seba," spomína na začiatky v hlavnom meste Danka Strculová.  "Horšia bola asi skriňa, všetko sme mali po taškách, lebo v jednej izbe s dvoma babami, ktoré majú milión vecí a najhorší problém je určite kúpeľňa," dodáva jej brat, Matej, ktorý bol jedným z trojičiek Strculových tlačiacich sa vedľa seba na posteli.

Aj herečka Monika Horváthová sa osamostatnila a Záhorskú Bystricu vymenila za centrum Bratislavy. Cezpoľní sa vo svete nestratia a sú priebojní, no prisťahovaním sa do nového mesta sa to pravé hľadanie a pátranie ešte len začína. "Ja dodnes po rokoch rokúcich proste na niektoré ulice netrafím," priznáva Ivan Janda.  "Mala som iba dve cesty do práce a dve cesty z práce. Akékoľvek iné by ma prekvapili," netají sa Andrea Pálffy Belányiová. 

Či prišli zďaleka alebo zblízka, označeniu cezpoľný sa nevyhne nikto, kto sa do mesta prisťahoval alebo doň dochádza. "Napriek tomu, že cesta vlakom trvá 15 minút, ja som musela vstávať o piatej. Spolužiaci sa mi vždy smiali, že som CPčkárka," spomína Erika Barkolová z neďalekej obce Bernolákovo. 

Toto, však nie je to najhoršie s čím sa cezpoľný Bratislavčan, aj keď má hlavné mesto rád, musí vysporiadať. "Roky rokúce som chodil na týždňovky do Bratislavy. Týždeň som bol tu, týždeň doma. Rodinný život bol čisté peklo, vychovával som dcéru cez telefón," spomína Ivan Janda.