Bratislavčan nakazený HIV: Som rád, že žijem na Slovensku

BRATISLAVA – Hoci sa Slovensko nachádza na konci rebríčka štátov Európskej Únie v počte nakazených vírusom HIV, počet chorých rok čo rok narastá. Život s HIV nie je jednoduchý, no mnoho ľudí túto chorobu démonizuje, myslí si Slovák, ktorý s touto chorobou žije už viac ako tri roky.

Kedy si sa dozvedel, že si HIV pozitívny?

Bolo to pred tri a pol rokmi. Ja som pravidelne každého polroka, dlhodobo chodil na testy, aby som mal istotu. Posledný rok a pol som striedmo sexuálne žil, dával som si pozor a keď som išiel na tie posledné testy, paradoxne, cítil som najväčší pokoj, že som v poriadku. No a ukázalo sa, že situácia je iná.

Vieš presne od koho si sa nakazil?

Nie. Za ten posledný rok som mal troch sexuálnych partnerov, s ktorými som mal nechránený styk a všetci tvrdia, že sú HIV negatívni. Či mi klamú, alebo tvrdia pravdu, to už nezistím. Veľa ľudí sa zasekne na tom, že má potrebu zistiť, od koho sa nainfikovali a prečo. Ja som vedel, že ak sa s tým chcem vyrovnať, že nebudem pátrať, pretože nikto iný nie je vinný. To nie je o vine, alebo nevine. Spôsobil som si to sám. To, že som ochorel, je dôsledok mojich činov.

Ešte predtým, ako si sa nakazil, myslel si si, že sa ťa to netýka?

Vedel som, že sa ma to týka, že je to téma. V rámci gay komunity je informovanosť veľmi dobrá.

Aj tu na Slovensku?

Ja si myslím, že áno. Práve gay komunita chodí najviac na testy. Hetero komunita chodí na testy omnoho menej aj napriek tomu, že vo svete je najväčší nárast nakazených práve medzi mladými ženami.

V rámci Európskej Únie je Slovensko na chvoste v počte nakazených ľudí.

Stále sme na chvoste v rámci evidovaných HIV pozitívnych, čiže nikto nevie, aké sú tie čísla reálne. Aktuálne máme na Slovensku 900 nakazených, evidovaných. Malá časť z toho sú cudzinci. Okolo 64 percent z týchto nakazených sú homosexuáli. Ale to môže byť aj tým, že väčšina gayov sa chodí dávať testovať pravidelne. Mám veľa kamarátov heterosexuálov, ktorí majú pravidelne nechránený styk a riešia riziko otehotnenia, ale pohlavné choroby nie sú pre nich téma.

Aké si mal pocity potom, keď si sa dozvedel, že si chorý. Viem, že ľudia navštevujú psychológov, psychiatrov?

Veľmi som sa zľakol. Aj napriek tomu, že som mal informácie a aj mal kamarátov HIV pozitívnych, tak som sa zľakol. Je tam veľa rozmerov reakcie. Prvý je ten strach o život. Človek sa bojí, že zomrie do niekoľkých týždňov. Potom prevládol u mňa hnev. Že prečo práve ja, čo som také zlé spravil. Ďalšia vec je obrovský pocit viny a zároveň taký pocit špiny, nečistoty. Najťažšie bolo, aby som prestal celý svet a aj sám seba obviňovať za to, čo sa stalo a aby som sa necítil ako posledná handra. Toto zažíva mnoho nakazených ľudí, že ich to sociálne izoluje, boja sa, že niekto na to príde, že budú vylúčení, osamelí. Je dôležité sa nezľaknúť, začať hľadať informácie, rozprávať sa, pracovať s psychológmi, odborníkmi, vyhľadať podpornú skupinu.

Máme také na Slovenku?

Áno, nie je toho síce veľa, ale máme.

Aké boli reakcie blízkych a kamarátov, keď sa dozvedeli, že si chorý?

Ja som mal obrovské šťastie, všetci boli podporujúci. Najprv sa zľakli, mali o mňa strach, ale zároveň stáli pri mne. Reakcia mojej mamy bola absolútne kľúčová, hoci sa veľmi vystrašila, ale povedala, že to spolu zvládneme. Toto bolo pre mňa upokojujúce. Potom nastáva obdobie, kedy to chceš povedať každému, no zároveň musíš odhadnúť, kto to proti Tebe použije, kto nie.

Stalo sa ti, že to proti tebe niekto použil? Stratil si kamarátov pre túto chorobu?

Áno, stalo sa mi to. Zažil som reakciu, že tak Ti treba a aj takú reakciu, že sa na mňa blízky kamarát vykašľal. Je to veľmi bolestivé. Je veľmi ťažké nebrať to osobne a nesústrediť sa na to, čo nevyšlo, ale na to, čo funguje. Zároveň Ti to otvorí dvere inam. Ukáže Ti vzťahy, ktoré sú kvalitné. Nájdeš podporu u ľudí, u ktorých by si to nečakala. Nehnevám sa, takto to malo jednoducho byť. V mnohom mi to zmenilo život, pohľad samého na seba, pohľad na ľudí, na život. Povedal som si vtedy, že už žiadne kompromisy, žiaden život prežitý na polovicu. Je to možno bizarné pomenovať, ale ja som rád, že to bolo ako bolo. Naviedlo ma to smerom, ktorý je dobrý.

Keď hovoríš, že si prešiel zmenami, čo sa zmenilo, odkedy si HIV pozitívny?

Začal som si všetko viac vážiť. Viac si vážim seba, vzťahy, to, čo robím. Zistil som, že menej je viac, že nepotrebujem sa naháňať za kariérou, peniazmi. Zistil som, že viem stáť uprostred vlastného života a viem sa cítiť plnohodnotným. A aj keď som single a aj keď robím veci, ktoré možno nie sú mainstreamovo nastavené ako to, čo by sme mali všetci robiť, robím ich naplno. Nemôžem svoje šťastie odkladať na neskôr, lebo netuším, koľko času mi zostáva.

Hovoríš, že si single. Ale za tých tri a pol roka si asi sám nebol. Ako to vnímajú tvoji partneri?

Ja stále zdôrazňujem, že každý ma zodpovednosť za svoje zdravie. Hnevá ma, že sa spoločnosť k tomu stavia tak, že aha, tento je HIV pozitívny, mal by to mať napísané na čele, aby my sme niečo nechytili, ale každý sa má správať zodpovedne. Ja vždy dbám na to, aby som nikoho neohrozil. Chránený sex je absolútne samozrejmý, rovnako aj to, že som na liečbe, ktorá spôsobila, že mám nezmerateľné množstvo vírusu v krvi. Pri aj aktuálnych výskumoch sa ukazuje, že nie je potvrdený žiaden prenos vírusu medzi HIV pozitívnym človekom na liečbe na zdravého človeka. Keď sa s človekom zblížim, tak je pre mňa samozrejmé, že mu poviem, že som HIV pozitívny. Zatiaľ som nemal skúsenosť, že by niekto povedal, že sa nestretávajme. HIV sa neberie ako smrteľná choroba, ale ako chronické ochorenie, kde keď sa veci testujú a včas zistia, tak ten fyzický vplyv na život človeka môže byť minimálny. Ľudia sú o HIV veľmi málo informovaní.

Myslíš si, že je to tým, že si myslia, že sa ich to netýka, tak preto sa neinformujú?

Jednak preto, ale aj to nastavenie spoločnosti nie je dobré. Občas nejaké bulvárne médium o tom vydá reportáž, ale väčšinou je to nízkej kvality, bez prípravy, zjednodušujúce. Je tu množstvo nebezpečia, na ktoré kašleme a z tohto robíme obrovského strašiaka. Ja to nechcem zľahčovať, ale ja si nemyslím, že to treba za každú cenu démonizovať a HIV pozitívnych ľudí zatvárať do karantény. Základný problém je veľmi nezodpovedné sexuálne správanie väčšiny spoločnosti.

Stretol si sa s reakciou ľudí, ktorú si nečakal. Že ti dali poznať, že vedia, že máš HIV?

Ja si myslím, že veľa ľudí mi to len nepovie, že sa mi možno vyhýbajú, držia sa stranou a mi to nepovedia. No a ten kamarát, ktorý mi povedal, že tak Ti treba, ale to je skôr o tom, že ma chcel zraniť. Ja sa za každú cenu nesústredím na veci, ktoré sú zlé. Nemienim všetku pozornosť venovať hlupákom. Zubár ma odmietol ošetriť, čím mohol prísť o licenciu. On by mal totiž ku každému pacientovi pristupovať tak, že má nejaký problém a má si svoju prácu nastaviť, aby neohrozil ďalšieho pacienta. To zjavne nerobil, tak ma odmietol. To svedčí o jeho neprofesionalite. Asi nedodržuje základné hygienické návyky. Hneď po tomto incidente sa mi podarilo zohnať zubára, ktorý je veľmi profesionálny , ústretový, bol pohoršený správaním toho predošlého.

Ako vyzerá tvoja liečba? Obmedzuješ sa v nejakých činnostiach?

Liečba funguje tak, že začnú sledovať pravidelne krv, tam zisťujú dva ukazovatele, množstvo vírusu v krvi – vírusová nálož a potom stav krviniek CD4, to sú biele krvinky zodpovedné za ochranu pred vírusmi, pretože vírus práve napadá tieto CD4 bunky. Predtým ako ideš na liečbu ti spravia veľmi podrobné testy, ako tvoje telo funguje a snažia nájsť lieky, ktoré ti budú sedieť. Napríklad, ak majú nejaký nežiaduci účinok na obličky a ty máš oslabené obličky, tak ti ich nedajú. Najprv som mal obavu, lebo v 80. a 90. rokoch boli prvé lieky, kde veľa pacientov umieralo na nežiadúce liečby. Ale našťastie, ja znášam lieky v pohode. Prvé mesiace som však skúsil liečbu odkladať, chcel som vidieť, ako to moje telo reaguje, bol som sledovaný lekárkou, a keď som videl, že sa to zhoršuje, tak som išiel na liečbu,

Ako sa to zhoršovalo?

Bol som stále chorý. Išiel som do fitka, zabehol si 20 minút a na druhý deň som bol chorý. Preto som sa rozhodol, že pôjdem na liečbu. Teraz normálne, plnohodnotne žijem, športujem, chodím do práce, aj na party. Ale dbám na to, aby som sa zdravo stravoval, mal dostatok oddychu, v noci dobre spal, nestresoval sa a k tomu pravidelne užívam tabletu a chodím na testy, kde kontrolujú biele krvinky.

Aké sú prognózy? Koľko sa dožívajú HIV pozitívni ľudia?

Teraz sa hovorí o 30 rokoch. Ale ten progres je veľmi veľký, stále prichádzajú nové a nové lieky. Myslím si, že v západnej Európe a na Slovensku sú lieky veľmi účinné. Som vďačný, že som sa narodil 20 rokov neskôr a v tomto kúte sveta. Na Slovensku mám oveľa lepšie vyhliadky ako niekde v Bangladéši alebo v Afrike. Myslím si ale, že slovenská vláda podceňuje túto tému a že celá téma sexuálnej výchovy, vzdelávania aj v oblasti pohlavných chorôb je na Slovensku veľmi zanedbaná. Mladá generácia súloži v 12., 13. rokoch hocijako, bez základných informácií, bez ochrany. Treba o tom viac hovoriť.

Dom svetla

Veľkú pomoc pre HIV nakazených ponúka občianske združenie Dom svetla. Poslaním združenia je pomoc občanom v oblasti prevencie HIV/AIDS a ďalších sexuálne prenosných chorôb.

Ich činnosť sa tiež zameriava na odstránenie stigmatizácie ľudí HIV+, ich obhajobu a pomoc pri presadzovaní ich ľudských práv. Združenie sa pri napĺňaní svojich cieľov riadi princípmi nestraníckosti, nezávislosti, transparentnosti a nediskriminácie.

Začiatkom novembra 2017 otvoril Dom svetla prvý slovenský Check Point - miesto, kde sa môžete bezplatne a úplne anonymne, bez asistencie poisťovní, poradiť a zároveň otestovať. Miesto nájdete na Babuškovej ulici 2, číslo dverí 8, v Bratislave každý štvrtok od 16.00 hod do 19.00 hod.