Výrazná časť verejnosti nemá na Hlinku názor, tvrdí sociológ

Výrazná časť verejnosti, približne tretina, nemá na A. Hlinku vytvorený žiaden, dokonca ani povrchný názor. Medzi všeobecne najviac uznávané osobnosti patrí skôr Alexander Dubček, Milan Rastislav Štefánik a Ľudovít Štúr. Viacerí slovenskí historici napísali stanovisko k osobnosti Andreja Hlinku.

Katolíckeho politika a kňaza Andreja Hlinku síce parlament chce oceniť zákonom, veľká časť verejnosti je však voči tejto postave ľahostajná. Výrazných Hlinkových priaznivcov je pomerne málo.

V rozhovore pre ČTK to povedal sociológ Vladimír Krivý. Úvahy o Hlinkovi podľa neho oživil práve až návrh zákona v parlamente. Hlinka bol najmä za Uhorska symbolom boja za lepšie postavenie Slovákov, kritizovali ho však za sympatie k diktatúram koncom prvej republiky.

"Výrazná časť verejnosti, približne tretina, nemá na túto postavu vytvorený žiaden, dokonca ani povrchný názor. Zvyšok je názorovo dosť rozdelený," povedal ČTK sociológ.

Hoci vo zvyšku spoločnosti počet priaznivcov Hlinku mierne prevažuje nad jeho odporcami, medzi úplne najpozitívnejšie postavy dejín Hlinku Slováci v prieskume z roku 2003 zaraďovali len zriedka, dodal. Medzi všeobecne najviac uznávané osobnosti patrí skôr Alexander Dubček, Milan Rastislav Štefánik a Ľudovít Štúr.

Návrh vládnej Slovenskej národnej strany oceniť zásluhy Hlinku špeciálnym zákonom vyvolal na Slovensku rozpory. S odmietavým postojom vystúpili intelektuáli, zástupcovia evanjelickej cirkvi i židovského náboženstva. Pripomínali najmä Hlinkovu neznášanlivosť a sympatie k fašistickým režimom.

cernova.sk

Hlinkovi stúpenci sa podľa sociológa dajú stretnúť medzi katolíckymi konzervatívcami, slovenskými nacionalistami a ľuďmi s nostalgiou za vojnovým Slovenským štátom. Jeho odporcami sú okrem slovenských evanjelikov a Maďarov aj občania, ktorí uprednostňujú slobodnejšiu politickú kultúru pred autoritárstvom. "Takíto presvedčení ľudia môžu mať stredoľavé i stredopravé politické postoje," poznamenal Krivý.

SNS musela svoj návrh o Hlinkových zásluhách zmierniť, keď ho odmietli viacerí poslanci koaličného Smeru-SD a ĽS-HZDS. Z návrhu napríklad vypadla možnosť pokutovať tých, čo znevažujú Hlinkovo meno, aj titul "Otec národa" pre tohto politika. Hoci evanjelici tvoria na Slovensku len približne sedem percent obyvateľstva, ich hlavný prúd podľa Krivého volil práve Smer.

Ocenenia špeciálnym zákonom sa možno dočká okrem Hlinku aj Dubček, o ktorom uvažuje zas ľavicový Smer-SD. "Dubčekova popularita je na Slovensku široká, ale jeho pripomenutie veľmi neoduševňuje, ani nie je mimoriadne inšpirujúce. Jeho meno sa vo verejnej rozprave neobjavuje často a Slovensko nie je zaplavené jeho pomníkmi," zhodnotil sociológ.

Dubčeka si však na rozdiel od Hlinku, ale aj Štúra a Štefánika, vážia aj menšinoví Maďari. Dubčekovej prestíži podľa Krivého prospelo, že snívanie o socializme s ľudskou tvárou po roku 1968 prežilo na Slovensku dlhšie ako v Česku. Popularite napomohol aj slovenský pôvod, ale aj jeho tragická smrť v roku 1992. "Bol symbolom 'jarného' politického uvoľnenia, ľavicovosť sa vo verejnosti zapísala ako 'sociálna citlivosť', skákal do bazéna medzi obyčajnými ľuďmi a rozšírilo sa to fotografiou, v prvom rozhodujúcom období sa dokonca aj usmieval," povedal Krivý.

Diskusiu o historických osobnostiach podľa Krivého ovplyvňuje i to, že na Slovensku medzi ľuďmi panuje menšie historické povedomie a väčšia názorová rozštiepenosť ako v okolitých krajinách. "Tá je daná nie iba odlišným vnímaním histórie zo strany Slovákov a menšinových Maďarov, ale aj 'slovensko-slovenskými' názorovými spormi ohľadom viacerých historických období - týka sa to najmä vojnovej Slovenskej republiky," dodal sociológ.

Slováci sa navyše podľa neho stotožňujú okrem vlastných dejín len s obdobím Československa, avšak dejiny Uhorska už za svoje často nepovažujú. "Množstvo pozoruhodných postáv s výnimkou 'národných buditeľov' zostáva preto úplne opomenutých," uzavrel Krivý.

Viacerí slovenskí historici napísali stanovisko k osobnosti Andreja Hlinku, pretože sa stali "svedkami cielenej mediálnej kampane namierenej voči tejto historickej postave". Podpísaní historici tvrdia, že Hlinkov pozitívny prínos pre slovenskú politiku prevažuje nad negatívami. Myslia si, že ho možno právom označiť za spolutvorcu modernej slovenskej politiky a obhajcu existencie svojbytného slovenského národa. Zároveň pripustili, že Hlinka sa dopustil viacerých chýb a omylov. "Tie vyplývali napríklad z jeho osobnej vznetlivej povahy, nediplomatického až nevyberaného slovníka či niektorých chybných politických kalkulácií," píše sa v stanovisku, ktoré poskytol agentúre SITA Martin Lacko z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Historici sa domnievajú, že Hlinka a ďalší predstavitelia národného hnutia zohrali dôležitú úlohu v časoch najtvrdšej maďarizácie. Ak by ich nebolo, je diskutabilné, "v akej podobe, a či vôbec, by sme ako národ toto obdobie prežili". Navrhnutý zákon o zásluhách Andreja Hlinku preto chápu ako ocenenie jeho zásluh a podporujú jeho prijatie.

cernova.sk

V stanovisku sa vyjadrujú ku konkrétnym informáciám, ktoré mali odznieť v médiách a historici s nimi nesúhlasia. Ide o hodnotenie Hlinkovej politickej činnosti pred rokom 1918, streľbu v Černovej, obvinenia z antisemitizmu, vzťah k evanjelikom či jeho postoj k parlamentnej demokracii, autoritatívnym a totalitným režimom. K stanovisku sa pripojilo 35 profesionálnych historikov, medzi nimi predseda Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ivan A. Petranský, Miroslav Klobučník a Peter Sokolovič z ÚPN, Ladislav Deák a Alena Bartlová z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, Vincent Sedlák, Richard Marsina, Pavol Jakubčin a Emília Hrabovec z Katedry histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity,

Podľa historikov Hlinka patril k tým národovcom, vďaka ktorým sa podarilo zapojiť širšie masy do politiky. Ocenili, že sa pred uhorskými sudcami počas procesu "za poburovanie" v roku 1906 nebál priznať, že je Slovákom. "Slovenská inteligencia bola z väčšej časti pomaďarčená, v lepšom prípade mlčiaca, každý verejný prejav v prospech práv Slovákov hrozil perzekúciami a väzením," pripomínajú historici s tým, že Hlinka si za Uhorska odsedel až 33 mesiacov, čo bol na predvojnové pomery veľmi prísny trest.

Historici tvrdia, že Hlinka presadzoval česko-slovenskú orientáciu slovenskej politiky a zaslúžil sa o vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov.

"Mimochodom, Hlinka by svojím nemenným a neochvejným národno-politickým presvedčením počas rozdielnych politických režimov mohol byť vzorom aj pre niektorých spoluobčanov, ktorí sa proti nemu síce dnes hlasne ozývajú, no pred rokom 1989 mlčali alebo s režimom kolaborovali," uvádzajú historici.

Podľa nich v prípade masakra v Černovej z októbra 1907 sa nemá hovoriť, že "strieľali Slováci", ale "uhorskí žandári". Podľa nich hovoriť o "slovenských žandároch" by bolo nezmyselné. "Neporovnateľne dôležitejšie než to, kto strieľal, je totiž to, kto chcel uskutočniť násilnú posviacku kostola so silnou asistenciou žandárov a kto dal príkaz uskutočniť tento neľudský masaker, proti ktorému protestovala civilizovaná Európa," dodávajú historici.

Historici si myslia, že verejnosť sa zavádza údajným Hlinkovým výrokom "Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku." Podľa nich sa pritom zamlčuje pochybná autenticita tohto výroku publikovaného iba v komunistických novinách Slovenské zvesti.

Zároveň sa im nepozdáva, že sa nehovorí o Hlinkovom postoji počas rokovania s predstaviteľmi nemeckých menšinových strán vo februári 1938 v Ružomberku, keď odmietol užšiu spoluprácu s týmito stranami napojenými na Berlín, kritizoval útlak kresťanov v nacistickom Nemecku a o Hitlerovi sa vyjadril, že je "kultúrna beštia".