Hrdina alebo zlodej. Jánošík lup chudobe nerozdával, tvrdia historici

TERCHOVÁ / Družina Juraja Jánošíka, ktorá sa stala legendárnou, nebola produktom slávneho zbojníckeho kapitána. Partiu hôrnych chlapcov založil Tomáš Uhorčík. Ten podľa historických prameňov nerozdával nazbíjané predmety chudobe, ale skôr župným hodnostárom, aby sa za neho neskôr prihovorili.

Rodák z Terchovej sa dal na zbojnícke chodníčky okľukou cez službu v rozličných ozbrojených zložkách vtedajšieho Uhorska. V roku 1707 sa dal plukovníkom Viliamom Winklerom naverbovať do povstaleckej armády Františka II. Rákocziho, ktorú však o rok neskôr rozprášili cisárske vojská v bitke pri Trenčíne. "V prípade Jánošík išlo o bývalého vojaka, ktorý zabíjal. Nemáme v prameňoch zmienku, že by lúpil od bohatých a rozdával chudobným," povedala Diana Duchoňová, historička Slovenskej akadémie vied.

Jánošík sa po vojne vrátil do Terchovej, ale zakrátko vstúpil do cisárskej armády a po zaradení do záložného pluku skončil v strážnom oddieli Bytčianskeho zámku, v ktorom väznili obávaného zbojníka Tomáša Uhorčíka. Jánošík sa s ním spriatelil a zrejme mu aj pomohol utiecť. Potom ho rodičia zo služby vykúpili. "Obraz Jánošíka nezodpovedá realite, ale ľudia chcú mať svojich hrdinov,"  dodala Diana Duchoňová.

Jánošík mal byť podľa záznamov skôr priateľskej a miernej povahy. Ale ani to nebránilo Uhorčíkovi, aby z neho urobil svojho nástupcu, keď rozhodol odísť z partie, oženiť sa a usadiť v Klenovci pod falošným menom Martin Mravec. Ešte predtým na jeseň 1711 spolu ozbíjali kupcov na Morave a ukoristené plátno predali za 70 zlatých. "Potreboval zabezpečiť svoje fungovanie, lúpil predovšetkým veci osobnej potreby," uviedla historička.

Jánošík, ktorý prijal po odchode Uhorčíka do družiny aj niekoľko nových členov, operoval najmä v okolí horného toku Váhu, kde prepadávali ľudí, čo sa plavili na pltiach. V jednom prípade dokonca ulúpené predmety stratili, keď utekali pred hajdúchmi. "Nemyslím si, že to dával chudobným," dodala Diana Duchoňová.

Ulúpeného zlata, ktoré by ho mohlo kompromitovať, sa zrejme tiež ako väčšina ostatných zbojníkov zbavoval pod cenu. Zopár prsteňov mala družina rozdať dievčatám v Terchovej a časť ulúpených vecí sa neskôr našla aj dome Mravca v Klenovci. Po postrelení farára pri Fačkove v septembri 1712, ktoré mali na svedomí Plavčík s Hunčákom, sa o Jánošíkovcov začala zaujímať vrchnosť. Podľa historičky mala verejnosť až na malé výnimky z ich blízkeho okolia zo zbojníkov strach. Tí pritom ani nemuseli byť vždy ozbrojení. "Mnohokrát išlo o bodné zbrane, strelné zbrane, ale často aj iba kusy dreva," povedala Diana Duchoňová.

Jánošík sa na jeseň 1712 dostal do väzenia, ale po intervencii malohontského podžupana Pavla Lániho, ktorému s Uhorčíkom v minulosti darovali oštiepky, líščie kožušiny i vzácnu pušku, ho pustili. Následne prepadol barónku Schardonovú a znova sa musel skrývať. "Výhodou zbojníkov bolo, že sa vedeli dobre pohybovať v teréne, vedeli sa skryť alebo poznali únikové cestičky," uviedla historička Duchoňová. Ale vrchnosť tiež mala vytipované miesta, kadiaľ zbojnícke družiny prechádzajú. "Začiatkom 18. storočia, uhorský panovník Karol III. nariadil, aby na úseky, kadiaľ prechádzajú zbojnícke družiny boli postavené hliadky." dodala Duchoňová.

Dodnes nie je presne známe, na základe akého udania sa tri desiatky drábov vybrali do Klenovca, kde začiatkom marca 1713 Jánošíka spolu s Uhorčíkom lapili. "K dolapeniu mohli najviac pomôcť hliadky, lebo oni vedeli o presnom pohybe zbojníkov, ešte viac ako miestna komunita." povedala historička Diana Duchoňová.

​