#AllForJan: Kryli narkobarónov, berú eurofondy a financujú šírenie islamu

Na Slovensku pôsobia ľudia s nebezpečnými konexiami. V práci, ktorú už nestihol dokončiť zavraždený novinár Ján Kuciak, pokračuje medzinárodný investigatívny tím. Do projektu sa zapojili Aktuality.sk, denník Sme, Denník N, Nový Čas, Hospodárske noviny, denník Postoj, týždenník TREND, televízia Markíza, televízia Joj, Aliancia Fair-play, Český rozhlas, švajčiarsky Blick, poľský Onet, nemecký Die Welt a České centrum pre investigatívnu žurnalistiku. Tento text spracoval Postoj a TREND.

Júl 1999, Bratislava. Špeciálny oddiel, zložený z približne dvadsiatich policajtov, najprv obkľúčil východy z obchodu s talianskou obuvou Italo Shop a následne vtrhol dnu. Úlohou bolo zatknúť jednu z hláv európskej albánskej narkomafie.

Na výsledok operácie s názvom Priština čakali štáby v Taliansku, Nemecku, Maďarsku i v Česku, ktoré štyri roky spolupracovali na rozložení siete kosovského Albánca Nedžmedina Zeku. Slovenskí policajti ale neuspeli, na mieste zadržali len niekoľko pištolí, N. Zeku tam nenašli. Opäť unikol, tak, ako nedávno českej polícii. Podľa neskorších správ sa objavil v Taliansku, kde pôsobil ako šéf albánskej narkomafie.

Jeseň 2004, Česko. Polícia v rámci akcie Titánium zatkla Albánca Pjetera Nikollaja a zadržala vyše štvrť tony heroínu a finančné aktíva v hodnote 150 miliónov českých korún. P. Nikollaj bol súčasťou klanu Osmani – Kužnini. Drogová činnosť je len jeden z dôvodov, pre ktorý sa polícia zaujímala o N. Zeku, P. Nikollaja či Osmaniovcov. Prípad sprevádzala séria vrážd, podivných úmrtí a zmiznutí, napísal vtedy český magazín Týden.

Vlastenci

Ich biznis mal nielen ekonomickú, ale aj politickú stránku. Podľa informácií európskych tajných služieb bol albánsky narkobiznis, do ktorého sú zapojení Albánci z Albánska, Kosova, Chorvátska či Macedónska, hlavným zdrojom financovania separatistických vojenských oddielov ako bola známa Kosovská oslobodenecká armáda. Alebo aj u nás menej známa macedónska Národná osloboditeľská armáda.

Tá viedla vojnu s macedónskou armádou a dodnes sa hlási k sporadickým teroristickým útokom v krajine, kde tvoria Albánci necelú tretinu obyvateľstva, zvyšok sú Macedónci.

Úrad OSN pre boj s drogovou kriminalitou

​Podľa Úradu OSN pre boj s drogovou kriminalitou dokázali Albánci z viacerých krajín, opierajúci sa o silnú klanovú kultúru, ovládnuť takmer celý biznis s pašovaním drog do Západnej Európy. Jedna z ciest, takzvaná balkánska drogová cesta, vedie z Turecka a Balkánu práve cez Slovensko a Česko do Nemecka.

Marec, 2018, Bratislava. Do malej predajne s kebabmi, ktorá zdieľa jednu zo stien s Michalskou bránou, vchádza okolo polnoci mladá dvojica zahraničných turistov. Muž je odmeraný, dievča sa púšťa do rozhovoru s predavačom. Zakrátko jej lámanou angličtinou povie, že pochádza z Macedónska, z Tetova a že keby dostal trochu voľna, hneď by tam šiel. Ženu zrejme nenapadá žiadna asociácia s Macedónskom, a tak sa odmlčí a už len čaká na svoje jedlo.

Existuje človek, ktorý spája všetky tieto udalosti. Jeho meno je Sami Musliu, alebo aj Sami Muslija a dnes má 56 rokov. So Zekom či Nikollajom ho spája spoločné fungovanie vo firmách v Česku i na Slovensku, ktoré slúžili na legalizáciu ich pobytu. A jedna z jeho firiem prevádzkuje aj spomínanú predajňu s kebabmi v Bratislave.

Románový život

Sami Muslija je pre nacionalistickú časť albánskej komunity bývalej Juhoslávie niečo ako rocková hviezda. Keď sa niekde objaví, mladí ľudia sa s ním fotia na Facebooku a vzájomne si gratulujú k fotke s ním.

Sami Muslija žije dobrodružný život. Postoj a TREND majú k dispozícii záznamy juhoslovanskej tajnej služby z konca osemdesiatych rokov. V nich je mladý Sami Muslia vedený ako druhý najvýznamnejší člen jednej z juhoslovanských kriminálnych skupín, ktorá vznikla v spolupráci so samotnou tajnou službou, respektíve s albánskymi štruktúrami v juhoslovanskej tajnej službe.

Skupina pod ochranou tajnej služby rýchlo získala veľký majetok, pripisuje sa jej aj krádež a následný ilegálny vývoz stoviek kilogramov striebra z kosovského banského konglomerátu Trebča.

Časť získaných zdrojov potom používala na kupovanie vplyvných politikov a policajných funkcionárov. Podľa záznamov tajnej služby si skupina viedla takzvanú knihu dlžníkov, v ktorej figurovalo viacero vplyvných mien. Skupina mala tiež blízko k albánskym nacionalistickým hnutiam v Kosove či Macedónsku a iných oblastiach bývalej Juhoslávie.

Skupine sa pripisovala aj násilná trestná činnosť a nedovolené ozbrojovanie.

Krátko pred pádom komunizmu spustila juhoslovanská tajná služba operáciu zameranú na odkrytie tejto ilegálnej štruktúry, no vyšetrovanie bolo neskôr zastavené.

V deväťdesiatych rokoch sa členovia skupiny rozišli po svojich aktivitách, chorvátske médiá ich spomínali v súvislosti s podporovaním niektorých politikov či v súvislosti s pašovaním omamných látok.

V súvislosti s jeho minulosťou sme S. Musliju kontaktovali cez sociálnu sieť, na ktorej možno nájsť jeho fotky z cesty súkromným lietadlom. Neodpovedal ani po niekoľkých dňoch, hoci je zrejmé, že medzitým bol na svojom konte aktívny.

Albánska solidarita

S. Muslija a jeho rodina sa na Slovensku mohli oprieť aj o cezhraničnú albánsku solidaritu. Zabezpečili mu ju dvaja albánski podnikatelia, ktorí na Slovensku pôsobia už desaťročia a za ten čas sa z nich stali zaslúžilí biznismeni. Ide o levickú rodinu Kukuli a lučeneckú rodinu Aličauši. S Muslijom ich spája niekoľko vecí.

Dituria

​Muslijov slovenský trvalý pobyt je zapísaný na byt v budove, ktorá patrí rodine levického podnikateľa, macedónskemu Albáncovi Husnurizovi Kukulimu. A rodine Kukuliovcov patria aj všetky byty v nej, okrem jedného – toho, kde býva S. Muslija. Rodina Kukuli ho previedla na Musliju na základe obchodnej zmluvy aj na základe daru.

Ide o lukratívnu budovu na rohu Obchodnej a Drevenej ulice v Bratislave. Jeho rodinní príslušníci zároveň majú v budove registrovaných viacero firiem.

Samotná budova má v spojitosti s albánskymi podnikateľmi za sebou pohnutý osud. Budova pár rokov „putovala“ medzi firmami H. Kukuliho a Seata Aličaušiho. Pôvodne totiž patrila mestu, no prihlásila sa o ňu reštituentka, a tak budova pripadla jej.

No rodina reštituentky budovu získala vďaka arizácii, teda ukoristeniu budovy pôvodným židovským majiteľom a na tých sa právo reštituovať nevzťahovalo. Z tohto dôvodu Najvyšší súd reštitúciu zrušil, no majiteľka už medzitým budovu predala Kukulimu. Ten zasa firme Aličaušiho a ten naspäť inej firme Kukuliovcov.

Mesto sa na základe rozsudku mohlo domáhať navrátenia budovy alebo kompenzácie. No v roku 2011 navrhol magistrát mimosúdne urovnanie. Navrhovateľom bol riaditeľ magistrátu Viktor Stromček, dnes generálny manažér strany Smer-SD. Zastupiteľstvo návrh magistrátu schválilo a súhlasilo s tým, že sa už budovu nebude nikdy pokúšať získať, hoci o ňu podľa Najvyššieho súdu prišlo v neplatnej reštitúcii.

Kukuli, Aličauši a Vadalovci

Bratislavský realitný obchod je pre Kukuliho rodinu tak trochu výstrelok. Svoj biznis robí najmä v Leviciach, kam Husniriza Kukuli prišiel začiatkom deväťdesiatych rokov. V rámci malej privatizácie sa dostal k niekoľkým nehnuteľnostiam, napríklad k niekdajšiemu obchodnému domu Prior. Ten prerobil a dnes je z neho obchodný dom Dituria. Okrem toho vlastní viacero ďalších nehnuteľností a pôsobí v poľnohospodárstve, rovnako ako rodina Aličauši, ktorej členovia sa na Ferrari premávajú po Lučenci.

Skúsiť vyhodnotiť, z akých rozličných činností pochádza príjem rodinných firiem, nie je jednoduché.

Pred niekoľkými týždňami TREND a Postoj informovali o spleti prevodov medzi firmami rodín Kukuli, Aličauši a Vadala. Takmer pol miliónová čiastka prešla postupne viacerými firmami Vadalovcov, Aličaušiho a Kukuliho, aby bola napokon vyplatená v menších sumách s popisom „vrátenie“ pôžičky ľuďom okolo Husniriziho Kukuliho.

V reťazci sa objavilo viacero firiem, všimnúť si však treba najmä jednu – Krempos.

Kráľovstvo Kukuli

Husnuriza Kukuli a jeho široká rodina postupne prišli na Slovensko z macedónskeho Gostivaru. Husnuriza si tu odskákal svoje, začínal ako predajca zmrzliny či organizovaním zájazdov na Balkán. A skúšal preraziť aj v iných mestách, napríklad v Komárne, odkiaľ ho však vyštvali iní miestni podnikavci.

V Leviciach sa mu zasa darí. Dnes jeho rodina vlastní hlavné nákupné centrum v strede mesta, aktívna je tiež v poľnohospodárstve. Veľké šťastie mal na svojich spolupracovníkov, najmä na svojich právnikov Jána Kuriačka a Roberta Ešeka. Ich meno otváralo v malom meste dvere. Ešekovci, s ktorými robí Kukuli najviac, boli prominentnou komunistickou rodinou. V spoločnom biznise v deväťdesiatych rokoch H. Kukuli dokázal zohnať kapitál a R. Ešek kontakty.

H. Kukuli je zapálený moslim. Dodržiava ramadán, pred časom sa v Leviciach pokúšal o otvorenie mešity, z čoho ale vzišlo. Na rodinných slávnostiach sa dodržuje poriadok, podľa ktorého jedia muži pri stole sami. Jeho presvedčenie nespomíname náhodou. V jeho prípade totiž neplatí, že náboženstvo je súkromnou záležitosťou. S bohatstvom, ktoré nadobudol na Slovensku, sa neváha podeliť so svojimi krajanmi. S tými správnymi.

V jeho rodnom Macedónsku je po separatistickej vojne Albáncov zo severu krajiny proti centrálnej vláde v roku 2001 stále napätá atmosféra. Podľa niektorých politológov je dnes krajina opäť na pokraji občianskej vojny, pretože albánsko-moslimská časť na severe krajiny opäť hovorí o potrebe povstania proti slovanskému a pravoslávnemu zvyšku.

H. Kukuli tam finančne zabezpečuje svoju nadáciu Dituria, ktorá cez prominentného islamského teológa šíri presvedčenie o nadradenosti islamu a o tom, akým kultúrnym kreditom by pre Európu bol návrat Osmanskej ríše.

V Leviciach ho každý pozná, no málokto má chuť o ňom hovoriť. H. Kukuli za dvadsať rokov zmenil toto mesto. Dnes je v ňom množstvo väčších či menších firiem, ktoré patria jeho príbuzným. Albánčinu začujete v centre mesta častejšie ako maďarčinu.

Samotný Husnuriza sa však verejného života veľmi nezúčastňuje. Nevidno ho na slávnostiach mesta, už vôbec nie na plesoch. Obyvatelia Levíc si veľmi nespomínajú, že by ho vídavali v skupine s inými ľuďmi, ako členmi svojej rozvetvenej rodiny. Až na dve výnimky.

Prvou je taliansky podnikateľ Ferdinando Rusciano, ktorý v jeho objektoch vlastní svoje prevádzky, Kukuli mu dokonca prenajal historický hotel Tatra v centre Nitry, ktorý pred časom kúpil a dnes nesie názov Grand Hotel Sole.

Druhým je Bernard Slobodník, levický rodák, dlhodobý okresný policajný dôstojník a daňový úradník, dnes riaditeľ Národnej jednotky finančnej polície. Slobodníka spája dlhoročná blízka známosť nielen s rodinou Kukuli, ale aj so samotným Ruscianom. Práve túto trojicu stretávali Levičania na spoločnej káve. Až kým Slobodníka nepovýšili na šéfa a neodišiel do Bratislavy.

Biznis s dotáciami

Dobrou ilustráciou nejasnosti a spletitosti biznisu týchto albánskych rodín je práve biznis model Kremposu, ktorý pätnásť rokov spoluvlastnila rodina Kukuli a Aličauši.

Tá vznikla po páde socializmu, keď jej majetok prevzal niekdajší manažment socialistického Štátneho majetku Kremnica. Firma združovala niekoľko poľnohospodárskych družstiev okolo Kremnice, napríklad v Kopernici či v Kunešove (toto družstvo si ako miesto svojho oficiálneho pobytu istú dobu uvádzal okrem iných Albáncov aj jeden člen rodiny Muslijovcov, ktorá na Slovensku a v Česku kryla nelegálny biznis narkobaróna Zeku).

Firma Krempos, niekdajší socialistický obor v chove hovädzieho dobytka, mala celkovo za posledných osem rokov tržby len okolo stotisíc eur ročne. No jej celkové výnosy boli desaťkrát vyššie, a to vďaka dotáciám od štátnej Pôdohospodárskej platobnej agentúry.

Nešlo pritom len o priame platby, ktoré sa vyplácajú automaticky. Krempos pod vedením Albáncov bol veľmi úspešný aj v získavaní projektových dotácii. Tie sú určené na zvýšenie konkurencieschopnosti firmy. Za uplynulých desať rokov dostala firma dotáciu takmer každý rok, sumárne približne vo výške tri milióny eur. Najväčšiu dotáciu, vyše 600-tisíc eur, dostala v roku 2013.

Podľa hospodárskych výsledkov sa však nedá povedať, že by sa milióny určené na rozvoj firmy odzrkadlili na jej biznise. Za posledné roky výrazne spustol aj areál poľnohospodárskych družstiev patriacich firme.

Štedrými poberateľmi priamych platieb i projektových peňazí boli aj ďalšie firmy Albáncov, najmä Agro Rátka, Agro Rátka - S.

Krempos si tiež za rok 2012 uvádza v registri účtovných závierok daňové pohľadávky presahujúce 800-tisíc eur. Do tejto kolónky sa takmer vždy zaraďujú vratky DPH. Polmiliónovú vratku si firma od štátu vypýtala ešte aj za rok 2014. V tomto roku vykázala záporné tržby a zároveň išlo o jej najhorší rok za posledné obdobie. Vratky za takmer 800-tisíc eur firma uvádza aj za posledné roky 2016 a 2017.

„Spoločnosť Krempos dostávala dotácie na činnosť v poľnohospodárstve, ktorej sa už nevenuje – v roku 2015 došlo k predaju časti podniku,“ reagoval na otázky o biznis modeli Seat Aličauši, ktorý je však dodnes konateľom spoločnosti.

Slováci spokojní

Zatiaľ, čo Krempos napriek štedrým dotáciám nenaštartoval žiadnu veľkú výrobu, iným projektom albánskych rodín sa darí veľmi dobre. Napríklad v Lučenci vyrástol veľký vodný svet s názvom Miraj. Zábavný vodný park sa hrdí luxusným hotelom, bazénmi so slanou vodou i exotickými palmami, ktoré by mali prežiť aj tuhšie slovenské zimy.

Slovenské orgány zatiaľ väčší problém v biznise albánskych rodín nenašli. Spokojná je aj Pôdohospodárska platobná agentúra, ktorá vyplatila milióny eur projektových dotácií na neexistujúci biznis. A spokojná je viac menej aj polícia, ktorá okrem podozrenia na jeden menší karuselový podvod s DPH závažnejšie nedostatky u albánskych podnikateľov nenašla.

Autorom článku to potvrdil riaditeľ Národnej jednotky finančnej polície Bernard Slobodník. NAKA prípad podvodu postúpila na kraj, keďže išlo o menšiu škodu. Polícia redaktorom nepovedala, ako napokon celú vec uzavrela.

Televízia JOJ v roku 2012 odvysielala reportáž o tom, že maďarská polícia si dala preveriť levického podnikateľa Husnurizu Kukuliho. V súvislosti s prípadom Jozefa Roháča. "Neverím tomu, že také niečo Maďari žiadali. Ale ak áno, tak je to ich problém," uviedol v roku 2012 Kukuli pre televíziu JOJ. Pozrite si archívnu reportáž:

​