Spoločný štát Čechov a Slovákov sa rozpadol pre 15 rokmi

Vznikom dvoch samostatných republík sa tak zavŕšila takmer dvojročná polemika o tom, ako by mal spoločný štát Čechov a Slovákov vyzerať.

Úderom polnoci 31. decembra 1992 sa uzavrela história československého štátu, ktorý krátko predtým v októbri ešte stačil osláviť 74. narodeniny. Vznikom dvoch samostatných republík sa tak zavŕšila takmer dvojročná polemika o tom, ako by mal spoločný štát Čechov a Slovákov vyzerať.
    

Rozpad štátu sprevádzali veľké emócie medzi verejnosťou, z politického hľadiska sa však samotný proces rozdelenia Československa uskutočnil bez väčších problémov. Premiéri oboch republík Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa krátko po voľbách v júni 1992 zhodli, že ich predstavy sú nezlučiteľné a už po pol roku vznikli namiesto federácie dva štáty.
    

S odstupom času sa atmosféra okolo rozdelenia ukľudnila a prieskumy ukázali, že sa mení i postoj občanov. Zatiaľ čo v roku 1993 súhlasilo s rozdelením viac ako 30 percent Slovákov, v roku 2005 to boli vyše dve pätiny. Taktiež v Česku pribúda stúpencov rozdelenia, a je ich dokonca viac než na Slovensku (v roku 2006 viac než polovica).
    

Už prvé mesiace po novembri 1989 ukázali, že vtedajšia podoba federácie nemá šancu na prežitie. Napríklad zdanlivo nevinná otázka nového názvu republiky narástla do nečakaných rozmerov a ich výsledkom bolo výrazné ochladenie vzájomných vzťahov. Taktiež v diskusiách o tom, kto na koho dopláca, sa namiesto triezvych analýz presadzovali skôr emócie.
    

Na Slovensku silneli hlasy požadujúce najskôr tzv. autentickú federáciu, neskôr štátnu zvrchovanosť a suverenitu. Delenie kompetencií bolo od augusta 1990 predmetom viacerých rokovaní medzi politickými reprezentáciami oboch republík. Všetky zvažované modely, medzi ktorými nechýbala idea "dvojdomu" či konfederácie, však zostali len v oblasti teórie.
    

Zásadný zlom nastal po voľbách v júni 1992. V Českej republike jasne vyhrala ODS na čele s Václavom Klausom a zároveň prepadlo Občianske hnutie. Na Slovensku rovnako presvedčivo dominovalo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara. Už prvá schôdzka lídrov víťazných strán ukázala, že obdobie zdĺhavých diskusií skončilo - predovšetkým na českej strane bola zrejmá menšia ochota k ústupkom.
    

HZDS prišlo s návrhom premeny federácie na ekonomické a obranné spoločenstvo, to však ODS odmietla. Signálom blížiaceho sa rozpadu Československa bol i fakt, že ODS nominovala Klausa na funkciu českého premiéra, napriek tomu, že ho po voľbách prezident Václav Havel poveril zostavením federálnej vlády.

Slovenským premiérom sa stal Mečiar a rokovania o ďalšom osude štátu sa od tej chvíle viedli na úrovni republikových vlád. I to bol rozdiel proti minulému obdobiu, keď medzi sebou rokovali predstavitelia republikových a federálnych orgánov a do diskusií vstupoval i prezident.
    

Odstredivé tendencie ešte umocnila júlová voľba prezidenta, pri ktorej slovenskí poslanci zablokovali potvrdenie Havla vo funkcii, čo bolo na českej strane vnímané značne negatívne. Slovenská národná rada navyše 17. júla prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a v rovnaký deň Havel oznámil svoju abdikáciu.
    

Koncom augusta sa ODS a HZDS dohodli na dátume rozdelenia, ktorý bol stanovený na 1. januára 1993. Návrh ústavného zákona o zániku Československa predložila federálna vláda v auguste, Federálne zhromaždenie ho však neschválilo. Naopak opoziční poslanci (za pomoci niekoľkých hlasov HZDS) presadili uznesenie o vzniku komisie, ktorá mala pripraviť transformáciu federácie do česko-slovenskej únie. Tento návrh však ostro odmietla ODS a donútila k "poslušnosti" i svojich partnerov z HZDS.
    

Ústavný zákon o zániku Československa nakoniec 25. novembra Federálne zhromaždenie schválilo, a definitívne tak zrátalo dni spoločného štátu Čechov a Slovákov.