Túžba dostať sa za komunizmu do Rakúska stála život vyše 60 ľudí

Celé rodiny s deťmi, skupiny aj jednotlivci riskovali počas komunizmu svoje životy, aby sa cez prísne stráženú hranicu dostali na Západ.

Celé rodiny s deťmi, skupiny aj jednotlivci riskovali počas komunizmu svoje životy, aby sa cez prísne stráženú hranicu dostali na Západ. Ich túžba uniknúť z komunistickej totality si len na slovensko-rakúskej vyžiadala minimálne 62 obetí. Od polnoci z dneška na piatok však Slovákom pri ceste nielen do Rakúska už nebudú brániť ani povinné kontroly na hraničných priechodoch.

Slovensko sa totiž spoločne s ďalšími ôsmimi štátmi EÚ stane súčasťou schengenského priestoru bez hraničných kontrol. Na hraniciach s okolitými členskými štátmi EÚ tak odpadnú kontroly dokladov, a cesta sa tak zrýchli.

Za komunizmu sa do Rakúska mohli obyvatelia dostať iba so zvláštnym povolením. Mnohí sa preto pokúsili prekročiť hranicu nelegálne. Týchto "narušiteľov", ako ich nazýval vtedajší režim, na ich ceste za železnú oponu okrem pohraničníkov s nabitými zbraňami čakali nástražné míny, drôtené zátarasy pod elektrickým prúdom, nástražné osvecovadlá alebo vycvičené psy. Viacero odvážlivcov zastihla smrť len niekoľko metrov od vytúženého cieľa.

Prípravy na útek však neboli jednoduché. V prihraničných oblastiach sa mohol pohybovať len úzky okruh politicky preverených ľudí, a tak sa budúci utečenci snažili zistiť čo najviac o teréne a pohybe hraničnej stráže pozorovaním z vyvýšených miest (z Bratislavského hradu, Hradu Devín, z vtedajšej kaviarne Bystrica na Moste SNP).

Úspech úteku však závisel viac než od dobrej prípravy či nápaditosti do veľkej miery aj od šťastia. Nápomocné mohli byť poveternostné podmienky, ale aj pohraničná hliadka, ktorá sa rozhodla nezasiahnuť.

Niektorí svoje šťastie pokúšali znalosťou nemčiny a presviedčaním stráží o tom, že sú Rakúšania, iní sa do vytúženého Rakúska dostali tak, že vyskočili z výletnej lode a preplávali k rakúskemu brehu Dunaja. Zriedkavé neboli ani pokusy násilného prerazenia hraničných zátaras autom.

Utečenci si plánovali trasy po vode, súši alebo vzduchom. Najčastejšie sa rozhodli pre "suchú hranicu", ktorá tvorí zo 106-kilometrového úseku s Rakúskom viac než 30 kilometrov.

O prechod slovensko-rakúskej hranice sa snažili nielen občania Československa, ale aj Poľska a vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Medzi posledné obete, ktoré chceli hľadať šťastie za železnou oponou, patrili dvaja muži z NDR. Koncom septembra 1989 sa pri svojom pokuse preplávať Dunaj pri Bratislave utopili. Najčastejšie boli utečenci zastrelení hraničnou strážou, zasiahnutí elektrickým prúdom alebo sa utopili. Niektorí uprednostnili samovraždu pred zatknutím.

Hranica s Rakúskom v čase komunizmu patrila medzi najstráženejšie s vojenským systémom kontroly. Komunistický režim chcel "chrániť" obyvateľov pred vplyvom západného sveta, ktorý bol pre neho úhlavným nepriateľom.

Vojaci z Pohraničnej stráže strážili hranicu a pohraničné úseky, pri akomkoľvek narušení mohli a mali použiť zbrane. Služba na hraniciach bola považovaná za najťažšiu a najnebezpečnejšiu. Niektorí vojaci pritom zomreli v mínových poliach alebo pri údržbe elektrického oplotenia.

V rokoch totalitného režimu 1948-1989 zomrelo na hraniciach bývalého Československa so Západom viac ako 300 ľudí. Mnoho mien a miest ich posledného odpočinku nie je dodnes známych.

Ústav pamäti národa, ktorý dokumentuje napríklad zločiny komunizmu, pripravuje trestné oznámenia na ľudí, ktorí sú podľa jeho dokumentov zodpovední za smrť občanov na štátnych hraniciach v období bývalého režimu.